Víkendový kongres Občanské demokratické strany nepřinesl skutečnou změnu, protože vzhledem k poměrům ve straně ani nemohl. ODS, zdá se, už překročila hranici, za níž se pud politické sebezáchovy přestává projevovat racionálními opatřeními proti zrychlujícímu se pádu. Místo nich nastupuje vzájemné obviňování uvnitř strany, útoky na koaliční partnery, či dokonce lamentování nad nepochopením ze strany voličů.

Hovorí, že Slovensko by mohlo byť Novým Zélandom strednej Európy. Vybudoval úspešnú cestovku a turistov vodí na najexotickejšie miesta planéty. Svetobežník, víťaz súťaže Ernst&Young Podnikateľ roka 2011 a majiteľ BUBO Travel Agency Ľuboš Fellner.

Za oknom trčí starodávna televízna anténa. Ale je to len maškaráda. Televízny signál v skutočnosti prichádza cez televízny kábel, ktorý ide popod niekoľko striech a nad jednou ulicou. Nelegálny kábel prináša niekoľkým rodinám výber rozprávok, seriálov a muzikálov za niekoľko konvertibilných pesos mesačne. (Ide asi o osem eur mesačne.) O tom, čo sa práve pozerá, rozhoduje iba majiteľ satelitného taniera.

Svetlo je mdlé, izba úzka a cez steny počuť šepot. Na posteli leží na kosť chudá žena. Má studené ruky a hlas, ktorý ledva počuť. Volá sa Martha Beatriz Roqueová, žena, ktorá pred týždňom začala na protest držať hladovku. Prišla som k nej plná problémov každodenného života, z jej tváre však sršal pokoj a skúsenosť.

Na aké bývanie vlastne mám? Je lepšie si strechu nad hlavou kúpiť alebo bývať v podnájme? Akú formu financovania si zvoliť? Témou o bývaní začína .týždeň sériu článkov o správe osobných financií.

Písať o mojej ceste je ťažké asi tak, ako učiť sa na test z matematiky v nočnom klube. Odkedy som opustila Kubu, mám pred očami novú realitu. Mám dilemu, či sa mám na svojej ceste správať ako jej protagonistka alebo novinárka, či tu mám žiť, alebo písať. Robiť obidve veci je ťažké, najmä pri intenzite všetkého, čo tu zažívam.

„Nikto už nerobí nič zadarmo,“ hovorí postava z filmu, ktorý sa práve stal na Kube populárny. Volá sa La película de Ana, Anin film, režíroval ho Daniel Diaz Torres a kubánska filmová asociácia ho označila za náš najlepší film minulého roku. Okrem všetkých cien, ktoré ho určite čakajú, si už stihol zaslúžiť aplauz a ovácie publika.

Na malej železničnej stanici začína život od skorého rána. Študenti v upätých uniformách prídu a odídu a predavač novín ponúka nudnú Granma deň čo deň. Obaly po orieškoch, predavači nápojov a pár tvárí, ktoré spali len na kartónoch na zemi. Mohla by to byť stanica kdekoľvek na svete. Chýba tu len jedna vec. Koľaje sú prázdne, žiadna lokomotíva ani žiadny zvuk pištiaci kdesi v diaľke. Potom príde opustený vagón s iniciálkami DB (Deutsche Bahn). Pasažieri s nechuťou nastúpia. Situáciu nezachráni ani úsmev mávajúceho dieťaťa z ktoréhosi okienka.

„Je mi ľúto, Nový Zéland, teraz je na rade Brazília.” Týmito slovami ukončil hosťovanie literatúry protinožcov na Frankfurtskom knižnom veľtrhu v druhú októbrovú nedeľu jeho riaditeľ Jürgen Boos.