Je fešný ako manekýn z módneho časopisu. V štrnástich prvýkrát ušiel z domu. Nikdy neštudoval na filmovej škole. Začínal ako asistent v maďarskej televízii. Dnes je z neho jeden z najuznávanejších svetových režisérov. Volá sa Benedek Fliegauf.

Vo viedenskej Albertine práve prebieha veľká retrospektívna výstava Maxa Ernsta, maliara, ktorého veľmi dobre poznáme. Poznáme? Skutočne?

Stal sa najbežnejšou potravinou a zároveň symbolom civilizácie. Jeho obrovský podiel na našom stravovaní už hádam ani nevnímame. Veď je to také ľahké – odkrojiť si a pekne nahrubo namazať obyčajný chlieb.

Nedávno som recenzoval knižku Liberálny fašizmus amerického autora Jonáša Goldberga. Uvádza v nej, že fašizmus nebol pravicovým (klasicky liberálnym, konzervatívnym), ale ľavicovým hnutím (mladý Mussolini bol socialista a antiklerikál), ale aj ukazuje, ako bola americká ľavica v 20. storočí mnohými fašistickými konceptmi inšpirovaná. Od zväčšenia úlohy štátu v ekonomike cez eugeniku, velebenie generačnej vzbury mládeže až k predstave, že štát má dodať ľudským životom „zmysel“, urobiť ich „šťastnými“.

Liberalizmus sa presadil na konci 18. storočia, pretože priniesol nové riešenie otázky vládnutia európskych politických útvarov a neskôr tiež umožnil vyhnúť sa dvom alternatívam, charakteristickým pre predchádzajúce storočie európskych dejín – republike oslabenej vzájomným súperením záujmových skupín na jednej strane a monarchii utláčanej panovníkom alebo jeho aparátom (alebo obidvoma zároveň) na strane druhej. Až po tom, ako boli objavené a v praxi overené zastupiteľské a liberálne procedúry, mohla demokracia prekonať niekoľko storočí trvajúcu nedôveru voči nej, vyjadrenú v námietke, že predstavuje zriadenie, oslabované medzi sebou súperiacimi skupinami, ktoré ju odsudzujú na rýchly rozpad.

Krzysztof Penderecki patrí k veľkým menám poľskej hudby. Presadil sa ako avantgardný experimentátor, jeho duchovné diela sa stali symbolom odporu proti komunistickému režimu, dnes je žijúcim klasikom hudby 20. storočia.

Oháňanie sa novými právami na každom kroku nás vedie do sveta plného nezmyslov, priemeru a regulácií. Profesionálni reformátori pritom konajú neúprimne.

Taliansky film Sacro GRA sa stal v sedemdesiatročnej histórii benátskeho festivalu prvým dokumentom, ktorý tu získal najvyššie ocenenie.