Sedím v centre Florencie a je mi dobre. Ale nielen pre renesančný výbuch krásy všade naokolo. Pozrieť sa občas na vlastný svet z inej perspektívy je osviežujúce a veľmi poučné.

Sudičky mu prorokovali bohatú a úspešnú kariéru, ale túto sezónu by holandský krídelník najradšej hodil za hlavu. Prehral v nej všetko, čo sa dalo.

Tohtoročná liga majstrov mala byť triumfom španielskeho klubového futbalu. Vo finále sa očakávalo el superclásico. Až kým neprišiel ten čierny týždeň.

Vstúpili sme do 500-ročného buddhistického kláštora v stredovekom mestečku Kagbeni, v horách, na južnej hranici dolného Mustangu. Okolo nás pobehovali malí holohlaví mnísi, všetky vekové kategórie od 5 rokov, hanbili sa, okúňali a starší lámovia ich káravým úsmevom povzbudzovali ku komunikácii v angličtine. Jeden z mála dobrých efektov turizmu na miestnej krajine je rozvoj školstva. Aj toho „cirkevného” (aj keď buddhizmus má od cirkvi asi ďaleko).

Kráčali sme vyše hodiny. V Káthmandu to znamená náročnú fyzickú činnosť. Treba preskakovať veľké čierne jamy, ktoré sa znenazdajky ocitnú človeku priamo pod nohami a bez pouličného osvetlenia je to naozaj fuška (dôkazom naozaj úbohej úrovne ciest v meste je aj fakt, že taxikári obchádzajú rozbitú asfaltku popri ceste – po hline, tráve a prachu, čiže off road). Okrem jám si treba dávať pozor na hovná, ktoré ostávajú po všadeprítomných a večne oddychujúcich a pospávajúcich kravách a psoch, ďalej si treba všímať malé ohníčky, na ktorých horia každý večer smeti.

Dlho ho na našich stoloch nebolo vidieť a dodnes na ňom ešte nemá také miesto, aké by si zaslúžil. Pričom len neďaleko od nás, v Taliansku, je pomaly národnou zeleninou.

Podľa najnovších výskumov je v Amerike od nej závislých 40 % žien a 15 % mužov. Keď sa vám táto lahôdka rozplynie na jazyku, okamžite pochopíte, prečo. Čokoláda si vie podmaniť takmer každého.

S t r a š n e p o m a l y sa píše na počítači, keď mám zmrznuté ruky. Písmenko za sekundu. Žiadna diakritika. A to sa nemám na čo sťažovať. Po roku (áno po roku!) som konečne na treku. A už tretí deň mám slzy v očiach, vždy ked idem popredu, predo mnou nik, iba hory a Boh. Ani som nevedela, ako mi to chýba. Nie šport, nie osemtisícovky. Ale maličkosti. Tie veľké popraskané líčka malých šerpských detí. Volám ich Šerpiatka.

Je veľa vecí na svete, ktoré sa nám nejako javia, a pritom také nie sú. Napríklad melón sme ochotní považovať za ovocie, avokádo za zeleninu a mandľu za orech. Pričom mandľa je jasná kôstka.

Keď som prvýkrát zaregistrovala pojem maskot, bolo to v prípade smädného mnícha. Potom som si maskotov začala viac všímať. Obrovské zajace a medvede rozdávajúce letáky po uliciach, a v nich ťažko pracujúci brigádnici. Cez dierku na oči vidno, ako sa z nich leje pot. Deti sa s nimi fotia a brigádnici sú radi že sú nespoznateľní. Odporný job. Ako dieťa som si zaradila maskotov do kategórie ponižujúcich a trápnych elementov novej doby, ktorá prišla po osemdesiatom deviatom. Predtým som maskotov nevidela. Boli vôbec?