„Prekvapíte ma dneska, pane? Čo poviete, prekvapíte?“ takto ma oslovil pri mojej prvej prechádzke Prešovom istý chlapík, hore bez a s cigaretou, vlasy aj okuliare na spôsob hipíka zvýraznili, že má vyťatô. „Pane,“ odpovedám ja, „rozhodol som sa, že vás prekvapím tým, že vás neprekvapím.“ „To ste ma teda vôbec neprekvapili, pane,“ odpovedá. „Ale zato vy ste ma mimoriadne osviežili,“ vravím mu. Nemuseli sme ani v náznaku vypovedať, že ide o prachy, obom nám to bolo od počiatku jasné.

Tento mesiac uplynie 45 rokov, čo do Československa vstúpili vojská Varšavskej zmluvy. Nasledovalo 20 rokov „normalizácie“ ducha i celej krajiny. Z tých počiatočných čias mi v pamäti ostali tri svedectvá. Jednu moju známu navštívil slovenský kultúrny činiteľ a pri pohľade na budúcnosť povedal: „Budeme musieť klesnúť až na dno!“. Jeden dlhoročný politický väzeň mi zasa povedal: „Treba sa teraz zababušiť do kožucha a prezimovať.“ A Vlado Jukl nám mladým zdôraznil: „Čelom k masám! Dokiaľ nás nebudú tisíce, komunisti si s nami dajú ľahko rady!“

Napísať strhujúci román nie je taký problém, akoby sa mohlo zdať. Ale napísať román, ktorý sa dá čítať zas a znova, to už žiada onakvejší fortieľ. Bol som presvedčený, že v tomto ohľade, žiaľ, severské detektívky narážajú. Na jedno použitie výborné, ale vracať sa k nim? Ani nápad!

Black Rebel Motorcycle Club (BRMC) sú už na pohľad zvláštna skupina. Na viedenskom koncerte v priemyselnom komplexe Gasometer, na kraji mesta, stojí v slušne zaplnenej hale na pódiu vľavo basgitarista Robert Levon Been, na druhej, odľahlej strane zas gitarista a spevák Peter Hayes, v strede medzi nimi, ale v miernom úzadí, búcha bubeníčka Leah Shapiro.

Milí priatelia. Dnes sa zdá, že majú zelenú iba odroni, odkundesi, vykukovia a lumpi. Slušný človek stojí v kúte a pozerá, čo mu zasa padne na hlavu. Keď som ešte ako dieťa chodil u nás na cintorín, okrem malých hrobčekov, ktoré patrili umrlcom detí môjho veku a štvorcových náhrobkov, pod ktorými boli desivé urny s popolom, fascinoval ma nevýslovným spôsobom jeden velikánsky hrob.

Presťahovali sme sa, a získali tak nových susedov, teda niečo ako novú rodinu. Zľava starších Američanov, vraj z Kaukazu (tak dnes označujú bledé tváre). Bývajú s nimi dospelé deti a vnúčatá. O dom sa však starajú len starčekovia, pre mládež by pokosenie trávy či vynesenie smetí bola prílišná výzva. Zato radi občas hlučne ponocujú. Za plotom bývajú tichí skromní Vietnamci, ktorí sa postarajú nielen o spoločný plot, ale osekajú aj strom, ak vetvy padajú, hoci je to naša zodpovednosť.

V časoch, keď som mal priateľku v Budapešti a chodieval som za ňou na víkendy alebo niekedy hoci na večeru z Bratislavy, som si vzal do hlavy, že by sme sadli do auta a len tak zašli k moru. Ako sa chodieva na chatu, na víkend. Z Bratislavy to bolo najbližšie niekam k Terstu a z Budapešti zase do Rijeky, jedno aj druhé nejakých päťsto kilometrov.

Mnohí by ako odpoveď na otázku, ktorý nápoj je na svete najrozšírenejší, radi videli pivo či víno. Niktorí zas dobré epresso. Všetci sú však vedľa ako tá jedľa. Najstarší a prirodzene najobľúbenejší je čaj.

Riadiace stredisko americkej ekonomiky začína vypúšťať signály o plánoch na postupné okresávanie monetárnych stimulov a odchode z neštandardných monetárnych politík. Profesionálni vykladači jazyka úradníkov preto húževnato analyzujú zápisnice zo zasadania bankovej rady FED-u v snahe dekódovať skryté správy či pochopiť jemné náznaky toho, že z centrálnej banky prestane tiecť pre finančné trhy životodarná manna.

Môžeme si o tom myslieť, čo chceme, ale Jaroslav Haščák a Marek Dospiva sú ľudia, ktorí európskemu priestoru rozumejú. Okrem iného preto, že tu videli svoje miliardy, na ktoré premenili dva milióny, ktoré do počiatku svojho podnikania dali pred polovicou deväťdesiatych rokov. Sú ľudia, ktorí to považujú za rozprávku, všetci navyše čítali spis Gorila... ale to nič nemení na tom, že Haščák a Dospiva sa v priestore, ktorý zase ja, naopak, považujem tak trochu za svoj, vyznajú veľmi dobre. Niekedy možno až príliš.