Vysokoškolský pedagóg Zoltán Rédey vo svojej siedmej knihe nadväzuje na publikáciu z

Bratislavskí smetiari zmenili nedávno imidž. Majú rozkošné oranžové autíčka pomaľované farebnými postavičkami a ich fotografie zverejňujú mestské noviny, aby si každý občan poznal „toho svojho“. Nielen hlavné mesto však trápi otázka, kam s

Vo svete literatúry existuje v posledných desaťročiach niekoľko úkazov, ktoré napriek tomu, že sme už takmer všetko videli, počuli, čítali, vyvolávajú ešte nefalšovaný údiv.

Hodnotiť rok v

Internet sa má ku knihe oveľa bližšie ako médiá, ktoré prišli po nej. Z vizuálneho hľadiska je obrazovka monitora iba vyzdvihnutie knižnej stránky do výšky, pred „čitateľa“. Text je síce virtuálny, ale dá sa vytlačiť. A prsty na klávesnici sú tiež reálne.

Zatiaľ čo haiku je akýmsi bonsaiom poézie, najmenšou literatúrou, kde je dej, obsadenie i pointa skoncentrovaná na minimálnu plochu, je – aforizmus.

Paolo Pellegrin hovorí, že fotografia je druh násilia voči okoliu aj voči sebe samému. Hovorí aj to, že my všetci žijeme s tieňmi. Za vojnového fotografa sa pritom on sám nechce považovať. Jeho priezvisko, ktoré v taliančine znamená pútnik, mu možno predurčilo celý život.

Vonkajší tlak na opozíciu, aby proti Ivanovi Gašparovičovi postavila silného prezidentského kandidáta, je pochopiteľný. No objednávka na „protificovského“ prezidenta je trochu falošná. Ten môže mať význam iba ako autorita so silnými názormi. Je to teda úrad pre Ivetu Radičovú či

Tvrdí, že jeho kamaráti z KDH, ktorí prišli s Lex Hlinkom, hovoria o tom len „bláboly“. Slovenskí politici môžu vraj rozdúchavať nacionalistické vášne aj preto, že na Slovensku takmer neexistujú intelektuáli. Myslí si, že to tak ešte dlho ostane. Rudolf Chmel.

V týchto dňoch vyšli v Nakladatelství Franze Kafky Dopisy přátelům a jiná korespondence