Keď som sa v predminulom čísle zaoberal otázkou nahraditeľnosti politiky (a nielen nej) exaktnou vedou, len letmo som sa zmienil o umelej inteligencii. A pritom ide o jav, ktorého existencia môže (prinajmenšom sa tak zdá) všetku predchádzajúcu argumentáciu rozbiť na márne kúsky ako vetchú starožitnosť.

A v novej verzii. Patrí k ľudskej povahe, že nové výzvy posudzujeme vo svetle minulých, ktoré sme viac či menej úspešne zvládli, no ktoré nikdy nie sú celkom totožné. Má to aj ďalší prirodzený, no nemilý dôsledok: nevieme dosť efektívne predchádzať niečomu, či aspoň zmierniť prípadné dopady niečoho, čím sme zaskočení – či už pre nedostatok skúseností, alebo preto, že dostupné skúsenosti ignorujeme.

Americký exministr zahraničí Henry Kissinger opět zvedl mandle mnoha pozorovatelům ruské války na Ukrajině, když prohlásil, že by Kyjev měl uzavřít s Ruskem mír výměnou za část svého území.

Nikdo rozumný nepochybuje o tom, že Rusko je dravec. Někteří lidé ovšem tvrdí, že mu přírodní poměry nikdy nedávaly na výběr. Dokázat, že se zásadně mýlí, má být součástí diagnózy ruské nemoci, která se letos ohlásila dalším zuřivým záchvatem. Rozmohl se nám tady takový nešvar – tímto slovním oběživem obohatila lidový humor jedna nesmrtelná česká komedie. Ten nešvar, poopravme, se „nerozmohl“, ale má dlouhou tradici, a netřeba ho proto objevovat, nýbrž věcně rozebrat. Spočívá ve sklonu vysvětlovat ruský expanzionismus zdánlivě vědecky a neutrálně.

Začnem osobným vyznaním. Moju, dnes odchádzajúcu, generáciu postihol nebývalý osud: boli sme odsúdení žiť postupne vo ôsmich rozdielnych politických režimoch. Každý z nich mal svoje „jedine správne“ hodnoty a nútil občanov, aby ich prijali a vyznávali.