Je všeličo, na čo si my nespomenieme, ale ono vie. Telo bolo vždy svedkom, bolo „pri tom“. Ukladá si to, čo my častokrát kvôli prežitiu vytesníme. A potom nám to spočíta. Nikdy ale nie je neskoro pokúsiť sa telo aj dušu vyliečiť.

Žijeme v dobe, keď sa na nás podnety valia 24 hodín denne z každej strany. Hocikedy sa dá objednať jedlo, niečo si pozrieť, sledovať správy či polohu blízkych cez aplikácie. Doktorka Anna Lembke hovorí, že všetko to pohodlie nás nerobí šťastnejšími. Naopak.

Spoločnosť bez násilia je utópiou, ale riešenia pre situácie a osoby poznačené násilným konaním sú realita. Každý má povinnosť zastať sa slabších. Rozhovor so psychológom Robertom Vavrom, ktorý pracoval s násilníkmi aj vo väzenskom systéme.

Marek Madro založil internetovú poradňu IPčko.sk, kde pomáhajú najmä mladým v ťažkých životných situáciách. Pre .týždeň sme spolu rozobrali tému manosféry, na ktorú upozornil aj nový miniseriál Netflixu Adolescence.

Dr. Ramani Durvasula je klinická psychologička v Los Angeles, emeritná profesorka psychológie na Kalifornskej štátnej univerzite. Jej videá majú milióny videní, knihy sú bestsellermi. Ak máte pocit, že tento svet patrí niekomu, komu nerozumiete, a spravodlivosť už je len slovo navyše, hovorí vám z duše.

Pocit, že sa nedá. Nedá sa nič urobiť, nikam vykročiť, a ak sa aj niečo nebodaj podarí, tak nás situácia zomelie a vráti späť. Z každej strany počúvaš, že dá sa, že všetko sa dá, len treba chcieť.

Vedie Koordinačno-metodické centrum pre prevenciu násilia na ženách zriadené v rámci Inštitútu pre výskum práce a rodiny, ktoré si tento rok pripomína desať rokov od svojho založenia. Zaoberá sa rodovo podmieneným násilím, potrebami obetí a poskytovaním služieb v oblasti násilia páchaného na ženách a domáceho násilia. Barbora Burajová.

Politika Ficovej vládnej koalície je založená na kriminalizácii občianskej spoločnosti a politických oponentov. Používa pritom metódy, dobre známe z čias stalinského režimu, vychádzajúce z toho, že je dovolené „zakrútiť krkom demokracii“ antidemokratickými spôsobmi, prekračujúcimi rámce demokratického ústavného poriadku.

„Som Šimon, mám 34 rokov a som invalidný dôchodca,“ predstavil sa mladý muž. Jeho aktivity ako šport, štúdium, osobný sebarozvoj vypovedajú o veľkej sile a snahe. Jeho limity mu určuje ani nie tak vlastné zdravie, ako skôr byrokracia či neochota okolia.

Jedným z ľudí, vďaka ktorým som prihliadala k rôznym príbehom a ktorí ma vystríhali pred zovšeobecňovaním, je bývalý kolega mojej mamy práve z ústavu na Mokrohájskej Viliam Gyurke. Toto sú jeho slová.