Prišiel som na to náhodou. Zopár hodín pred uzávierkou ku mne doputoval siahodlhý text v slovenčine. V podstate len zo zúfalstva som ho hodil do prekladača Googlu, aby som na svoj úžas zistil, že mi nevyliezol, ako sa to, žiaľ, bežne stáva, žiadny nezmysel, ale takmer dokonalý text v češtine, v ktorom bolo treba opraviť už len zopár pravopisných chýb. A preto si myslím, že označovanie slovenčiny za cudzí jazyk, z ktorého sa musia prekladať knihy a dabovať filmy, je úplný nezmysel.

Je jeden z posledných teplých septembrových večerov. V malej, pomerne drahej reštaurácii neďaleko dôstojnej monarchistickej budovy Viedenskej burzy je ešte pár miest voľných. „Aj Rakúšania sa naučili v minulých rokoch šetriť,“ hovorí čašník, ale nie namrzene. „Chodí menej ľudí, no zatiaľ to stačí, Gott sei dank.“

Auto začalo konečne chladiť a spojka, hoci s chrčivým zvukom, vyzerala, že do Česka vydrží, a to napriek tomu, že nás za Drážďanmi čakal prejazd Krušných hôr. Okruh okolo Berlína bol ten sobotný večer poloprázdny, a tak cesta od Baltského mora do Prahy ubiehala rýchlejšie, než som čakal a zdalo sa, že ani železnú rezervu vo výške nejakých 250 eur (na odťah do servisu a vlak domov) možno potrebovať nebudeme.

V časoch, keď som mal priateľku v Budapešti a chodieval som za ňou na víkendy alebo niekedy hoci na večeru z Bratislavy, som si vzal do hlavy, že by sme sadli do auta a len tak zašli k moru. Ako sa chodieva na chatu, na víkend. Z Bratislavy to bolo najbližšie niekam k Terstu a z Budapešti zase do Rijeky, jedno aj druhé nejakých päťsto kilometrov.

Lidice pozná v Česku každý. A vo svete tiež dosť ľudí, možno ešte viac, než Václava Havla. Český Malín nepozná skoro nikto. A presa je z hľadiska tragiky ľudských osudov Český Malín s Lidicami porovnateľný. Šesťstopäťdesiat tunajších Čechov, ktorých rodiny sem do ukrajinského Haliču prišli v devätnástom storočí, bolo upálených alebo zastrelených práve pred sedemdesiatimi rokmi počas dodnes neobjasnenej hroznej akcie vojakov v nemeckých uniformách.

Je to nádherná pláž. Dlhá, široká a zdanlivo nekonečná. Okolo majáka na konci pláže na more vyrážajú obrovské lode vrátane mnohých trajektov, čo spájajú Poľsko so Švédskom či Dánskom. Raz by sa tu okolo majáka mohli plaviť lode aj s českou alebo slovenskou vlajkou. Swinoujscie, poľský prístav v ústí Odry, je akýmsi predsunutým stanovišťom ešte omnoho významnejšieho Štetína. Ten mal kedysi pre Československo taký význam, že si Edvard Beneš na Versailleskej mierovej konferencii vymohol, aby tu Československo spoločne s Hamburgom získalo svoje výsostné územie. A po Odre mohli plávať lode z Československa až k moru bez toho, aby ich obťažovali nemecké úrady.

Môžeme si o tom myslieť, čo chceme, ale Jaroslav Haščák a Marek Dospiva sú ľudia, ktorí európskemu priestoru rozumejú. Okrem iného preto, že tu videli svoje miliardy, na ktoré premenili dva milióny, ktoré do počiatku svojho podnikania dali pred polovicou deväťdesiatych rokov. Sú ľudia, ktorí to považujú za rozprávku, všetci navyše čítali spis Gorila... ale to nič nemení na tom, že Haščák a Dospiva sa v priestore, ktorý zase ja, naopak, považujem tak trochu za svoj, vyznajú veľmi dobre. Niekedy možno až príliš.

Nepoznám krajšie more, ako je poľský Balt. Nekonečné pláže s bielym jemným pieskom, piesočné duny, na ktorých kvitnú kvety, lesíky okolo pobrežia, v ktorých sa to hemží zverou, vrátane diviakov. More tu dokáže byť blankytne modré aj tmavosivé, vlny majú dôstojnú výšku, ale aj tak sa ich človek nemusí ešte báť. A najmä je to nádherne blízko, aspoň pre nás Čechov, pre vás Slovákov o niečo ďalej.

Po piatkovej celonočnej debate a uzavretí doplnkovej poistky pre prípad pouličných nepokojov, občianskej vojny a cunami, ktorá stála tretinu ceny zájazdu, vyrážame v sobotu na letisko. Lietadlo Travel Service s turistami cestovnej kancelárie Alexandria pilotuje Kanaďan. Je mi všetko jasné, na takú riskantnú misiu Čecha nezohnali. Nečudoval by som sa, keby išlo o doslúženého vojenského pilota so skúsenosťami z Iraku a Afganistanu. Kto iný by tú riskantnú misiu prijal?

Bol som kúsok za Kladskom, starobylou metropolou Kladského vojvodstva, jediného miesta, kde žili po tisíc rokov Česi a ktoré zostalo za hranicami Československa, a to tak po roku 1918, ako aj 1945, keď sa z nemeckého Kladska stalo Kladsko poľské. Hovoril som si práve, že by nebolo na zahodenie sa tam aspoň na pár minút zastaviť, ale nakoniec som zostal na okruhu okolo mesta a pokračoval ďalej do Vroclavu.