Kto má v našej krajine najväčší vplyv? Kto všetko poťahuje nitkami v zákulisí? A kto má najväčší vplyv na verejnú mienku a verejný vkus?

Pred tridsiatimi rokmi bol vyhlásený nový štát. Mal byť výsledkom tisícročných snáh, mal stáť na cyrilo-metodských tradíciách a mal ctiť slobodu. Esej o tom, ako to dopadlo, napísal Peter Zajac.

Slovenská republika má tridsať rokov. Princípy slobody sa doposiaľ podarilo zachrániť. Inštitúcie sú však nedobudované, vracajú sa otázniky nad budúcnosťou aj tiene minulosti. Dokážeme spracovať svoju históriu tak, aby sa znova a znova neopakovala? Dokážeme to urobiť triezvo a pritom bez sebanenávisti?

Strach je normálny a aj zdravý. Niektorí politici však vezmú normálny strach, nafúknu ho na fóbiu a volič sa zabudne zdravo báť reálnych hrozieb, lebo sa bojí čerta na stene. Bude rozum silnejší ako fóbie?

Čoraz viac počúvame, ako všetko skončí v plameňoch, ale skutočnosť je prízemnejšia. Budúcnosť nebude bezproblémová, no kým máme slobodu, budeme prosperovať.

K „džezákom“ mám osobný vzťah. Väčšina z tých tisícok ľudí, ktorí boli na niektorých zo 47 ročníkov, hlavne pred rokom 1989, ho zrejme má.

Po dlhom čase sa opäť stretli šéfredaktori Matúš Kostolný z Denníka N, Peter Bárdy z Aktualít a Štefan Hríb z .týždňa, aby spolu hovorili o tom, čo sa tu deje – aké brutálne prevzatie moci prebieha a čo to znamená pre Slovensko.