Keď hlavní hrdinovia filmov ohlasujú divákom, že už teda naozaj idú do boja, tak vyťahujú spoza opaskov dýky, roztáčajú si nad hlavami lasá, z pošiev vyťahujú mačety, kordy a šable, naťahujú kohútiky strelných zbraní rôznych veľkostí a kalibrov, strkajú delové gule do hlavní, odisťujú granáty, vsúvajú kľúčiky do zapaľovania, kopnú do seba suchý drink či aspoň rázne stlačia „enter“. Winfried z nemeckého filmu režisérky Maren Ade to robí inak.

Len nedávno nás nemecká kinematografia obdarila úžasným filmom Toni Erdmann, a už tu máme ďalší pozoruhodný kúsok – 24 týždňov režisérky Anny Zohra Berrached. Na plagáte má napísané, že je to film o práve na rozhodnutie sa a o práve na bolesť. A veruže je.

Svet sa delí na pravú a ľavú stranu, na telo a dušu, mesto a vidiek, svetlo a tmu, chudobu a bohatstvo, na záležitosti veselé a záležitosti smutné... 

...nám pred zrak naservíroval poľský filmový scenárista a režisér Tomasz Wasilewski. Nazval ho síce krásne – Spojené štáty lásky, ale pravdepodobne to myslel do morku kostí sarkasticky. Ak nie, potom sa zas raz naplno odhalilo, že láska je jedno z najmnohoznačnejších slov. A keby len slov, aj citov. Je slnečným dňom, ale aj nočnou morou.

Filmové festivaly majú rady kúpeľné mestá. Navyše to platí aj naopak. Kúpeľné mestá majú rady filmové festivaly. Dôkazom takejto prirodzenej symbiózy je aj piešťanský Cinematik.

Takmer každý u nás prežije priamo v školskom systéme desať povinných rokov. Keď k tomu pripočítame materskú, strednú a vysokú, výsledok hodí číslo väčšie než dvadsať.

V detstve čítala dokola Annu zo Zeleného domu a túžila sa vydávať. Jedného muža má od pätnástich, keďže nemá rada zmeny. Michaela Mojžišová, autorka našich operných recenzií.

Jedna z postáv nositeľky Nobelovej ceny za literatúru Svetlany Alexijevičovej v knihe Doba z druhé ruky na strane 138 povie: „Komunizmus je jako prohibice: Myšlenka je to pěkná, ale nefunguje.“ Čosi z tejto krátkej, ale hlbokej úvahy sa zrkadlí aj v najnovšom filme Thomasa Vinterberga Komúna.

Trabanty boli (a ešte aj sú) celým jedným vesmírom; jednoduchým, ale zradným, s vlastnými pravidlami, vlastným smradom. Dan Přibáň chcel pôvodne cestovať landroverom, ale nakoniec skončil v trabante.

Z prednej strany k nemu vedie prašná a kamenistá cesta, zadná strana ústi na terasu podopieranú kolmi zapustenými do dna jazera. V tej neobývanej močaristej krajine pôsobí úplne neprístojne. Alebo malebne? Počkajme si, čo sa v ňom bude odohrávať.