„Ako deti sú krásne, ale tie gény...“ Hovoria často ľudia o adoptovaných rómskych deťoch. 

Verte či neverte – starnutie prináša pre slovenskú ženu jednu obrovskú úľavu. Konečne teraz, po štyridsiatke, má pokoj od tých neustálych slizkých, agresívnych nájazdov neznámych chlapov kdekovľvek v teréne, ktoré zažíva od pätnástich.

Ak niekto začne robiť klub s láskou, ľudia si ho nájdu. Aj na kopaniciach. – Toto som si zapísala do poznámok deň po koncerte v Kladne. „Na Kladne“, ako hovoria miestni, v tom vymretom kraji zatlčených dvier a prázdnych ulíc, sme hrali asi pred mesiacom.

Stav totálneho zlyhania kritického úsudku, v akom sa nachádzame dnes, v roku 2018, v Česku aj na Slovensku, dokonale vystihuje zľudovené rozhorčenie: „Za toto sme štrngali na námestí kľúčmi?“

Blaho Uhlár to jedného dňa pomenoval ako fenomén prílišného priblíženia sa. Vždy sa našiel niekto, kto Stoku bezhranične obdivoval, chodil na každé predstavenie, pamätal si doslova celé pasáže textov, žil ňou a dýchal pre ňu, až sa k nám dostával čoraz bližšie.

Tento rok mám presne toľko, ako naša mama, keď zomrela. Zvláštny pocit. Mali sme so sestrou sedemnásť, keď sa zabila pri automobilovej havárii cestou zo služobnej cesty.

Kráča od dverí k baru, vedená nefalšovaným vnútorným čuchom. Ľahne si naň lícom, roztiahne ruky po celej dĺžke a povie zasnene: „Tak toto bude nejaká nová, vyššia Stoka!“ 

Keď niekto natočí film o človeku, ktorého ste poznali zblízka, ten človek zomrie a vy po zhliadnutí filmu máte týždeň intenzívny pocit, že ste sa s ním znova stretli, je to veľká vec.

S mužom a naším ročným adopčiatkom sme na slávnostnom ukončení kurzu adopčnej prípravy. Manželské páry, ktoré onedlho dostanú certifikát o tom, že kurzom prešli a budú zapísané do zoznamu čakateľov na adopciu, sedia vo veľkom kruhu v štýle anonymných alkoholikov. A my medzi nimi. 

Je rok 2017. Uctievač Hitlera a Tisa, banskobystrický župan a člen parlamentu, kráča na ľad v najvyššej hokejovej súťaži. Podáva si ruky s kapitánmi oboch mužstiev. Ľudia jasajú.