Ústav pamäti národa sa rozhodol skúmať rómsky holokaust počas druhej svetovej vojny. Je to chvályhodný počin. Pamätníkov hrozivých udalostí nie je veľa a bude ich čoraz menej. Neveľmi preskúmaná je aj tragédia masovej popravy pri zaisťovacom tábore v Dubnici, ktorá sa udiala 23. februára 1945.

November 1976 bol sivý a sychravý, ako väčšinou novembre bývajú. Pre môj prichod do Švajčiarska by som si bola priala viac slnka a tepla. Aj preto sa mi možno Švajčiari videli chladni a odmietaví. Bol to pre mňa kultúrny šok. Nové bydlisko som si za socializmu vopred nemohla ísť obzrieť a do vysťahovania za svojím švajčiarskym manželom som sa pustila dosť naivne. Nerozoberala som, či by tí, asi 1 000 kilometrov vzdialení ľudia mohli byť odlišní od nás Slovákov. Ale boli!

Ešte než udreli povestné newyorské mrazy, začali chodiť e-maily od priateľov zo Slovenska, či som v poriadku. Smejem sa tomu.Čo sa nedejú vo svete dôležitejšie veci, než sneh v New Yorku? No a potom začalo snežiť...

Júlia Tymošenková minulý týždeň vyhlásila, že ak 25. mája nevyhrá prezidentské voľby, na Ukrajine bude potrebná tretia revolúcia. Tymošenková buď celkom stratila politickú súdnosť, alebo chce zničiť vlastnú krajinu. Možno jedno i druhé.

Vyšiel Bulat Okudžava. Ruský básnik, prozaik, ale predovšetkým pesničkár. Dvojjazyčne, vo výbornom preklade Jána Štrassera a s cédečkom z Okudžavovho koncertu v Brne.

Posledné dva týždne pripomínajú foyery slovenských multiplexov kiná počas Letného filmového festivalu pracujúcich v rokov osemdesiatych. Plné kino, ľudia, čo neboli v kine dvadsať rokov, sa čudujú sa novým pomerom, dráždia ich predražené pukance, príliš hlasný zvuk v sále, trailery na samé americké braky. Veru, takú inváziu slovenské kiná nezažili, odkedy do nich na púť vyrazili zástupy veriacich pozrieť sa, ako Mel Gibson umučí Jamesa Caviezela predstierajúceho, že je Kristus.

Ferko má čoskoro osem týždňov. Leží v kuchyni na prenosnom ležadle a pozoruje oranžový plagát s kocúrom, čo visí na stene. Smeje sa, volá naňho, vydáva zvuky ako vtáčik. Pozorujem a neodvažujem sa rušiť. Je to fascinujúce. Len žasnem. Celé dni. Keď mi ho prvýkrát priložili k tvári a prihovorila som sa mu, otvoril jedno oko, zahľadel sa na mňa ako Bud Spencer a predtým, než spustil ďalšiu litániu, započúval sa do môjho hlasu. Odvtedy komunikujeme. Nemôžem od neho odtrhnúť zrak. Mám pocit, že ho poznám dávno. Vždy som si myslela, že mať dieťa je len ťažká drina a lopota. Ako keby nebola drina nahrávať pesničky!

V živote som veľa necestoval, o cudzích krajinách neviem nič. Keď náhodou do nejakej prídem, všetko mi je divné. Tak si už roky na každej takejto ceste značím drobné postrehy, aby som z toho údivu nič nestratil. Tu je mojich deväť poznámok z trojtýždňovej cesty po Kalifornii. Ešte na obed v Mamonth Lake pozorujeme rastafariánov, ako zlyžúvajú svah, a už o tri hodiny a dvesto kilometrov nezvládam hlboký nádych v štyridsaťstupňových horúčavách Death Valley. V Yosemittoch meter odo mňa žuje trávu srnka, o pár sto kilometrov ďalej v Las Vegas, v napodobenine Benátok, premávajú gondoly. Ak túžite po rôznorodosti, Kalifornia je správne miesto.

Milí priatelia. Sú veci exkluzívne a sú veci všedné. Tie exkluzívne ofukujeme, snívame o nich, vážime si ich a obdarúvame nimi. Všedné sú všedné – sivé, obyčajné, všeobecné, ľahko dostupné, niekedy až odkopnutiahodné. Po čase aj exkluzívne veci zovšednejú. Ktovie, ako by dopadol život Rómea a Júlie, keby sa boli zobrali... Banálny koniec, alkohol, nevera, domáce násilie...

Kultúra je potvora. Len tak si pomedzi nás chodí, nepotrebuje výťah ani schody, celkom jednoducho si poletuje vzduchom, motá sa nám popod nohy, občas zlietne spod oblohy, tichučko si kdesi striehne, celé dni sa ani nehne, pokorne si bokom čupí, hlavou krúti na svet hlúpy, nikomu sa nevnucuje, napriek tomu – stále tu je, nehlási sa veľkým krikom, neškerí sa starým zvykom, len si trpezlivo čaká, nie je ako hlúpa straka, čo sa vrhá za ligotom, je tu s tebou – nevieš o tom! Spod obočia na nás gáni, nízkosti sa prísne stráni a len mlčí, sebaistá, a len tíško čosi chystá...