Žiadne prepáč. Žiadne odpustenie. Žiadny súcit. Žiadna druhá šanca. Žiadne sťažnosti. Slová básne Nový režim, ktorou Sarith Pou vystihol obdobie Červených Kmérov v Kambodži.

Začala sa prestupová sezóna. Výmeny sú zaujímavé, prekvapujúce, niektoré vyrážajú dych. Tie tri, ktoré mám na mysli, posilnia nový tím. A všetky sú prejavom slobody. Ale myslím, že sa celkom nepodarili.

Alexander Solženicyn v knihe Súostrovie Gulag opisuje nasledovný príbeh. Na severe Ruska bol starý kláštor, kde oddávna žili pravoslávni mnísi. K tomuto kláštoru patrilo veľké jazero, kde mnísi chovali ryby, ktoré boli zvláštnosťou v celom Rusku.

Možno sa to bude v kontexte s niektorými mojimi predošlými príspevkami zdať trošku protirečivé, ale v piatok budem, ako čerstvo ordinovaný reverend pomerne veľkej cirkvi (18 miliónov členov), oddávať v dedinke Ka'a'awa na ostrove Oahu mojich priateľov. Nemusel som kvôli tomu urobiť veľa. Vyplnil som krátky dotazník, vyhlásil som, že súhlasím so základnou a jedinou premisou (robiť to, čo považujem za správne a nestáť v ceste medzi bohom a ľuďmi) a bolo.

Kamaráti piloti sa prestali čudovať mojim komplikovaným itinerárom a nalietaným vzdialenostiam a kúpili mi k narodeninám pilotný denník.

Trofim Denisovič Lysenko a Oľga Borisovna Lepešinská: tie dve mená dnes už možno nikomu nič nepovedia. Pred šesťdesiatimi rokmi, keď sa dostali na vrchol sovietskej „vedy", ich však poznal každý. A takmer každý z nich mal strach.

Na prelome septembra a októbra 1938 sa odohralo niekoľko udalostí, ktoré mali na Československú republiku obrovský dopad. O Mníchovskej dohode a slovenskej autonómii sme sa rozprávali s historikom Tomášom Klubertom z Ústavu pamäti národa.

„Musíme byť veľmi všímaví, čo nám chce táto krajina povedať,“ povedal Benedikt XVI. počas letu do Prahy v jednom interview. A zdá sa, že aspoň na jednu zaujímavú vec upozornil. Hoci si už samotní Česi zvykli o sebe hovoriť ako o najateistickejšej krajine Európy, dokonca v tom videli kus svojej identity, Benediktova návšteva im mala ukázať, že to nie je až také jednoznačné.

Íri napokon Lisabonskú zmluvu v reparáte schválili. Čelní európski politici si vydýchli a svoj prísny pohľad teraz upriamia na českého prezidenta Klausa, ktorý nechce Lisabon podpísať. Čo viedlo hrdých Írov, že zmluvu, ktorú pred rokom odmietli, tentoraz presvedčivou väčšinou podporili?

Keď som v horúce piatkové popoludnie míňal v Komárne sochu jazdca, okolo ktorej už postávala skupinka policajtov, vôbec som netušil, v akom protiklade budú tento rok moje zážitky z festivalu Arcus temporum v maďarskej Pannonhalme s absurdnou spoločenskou realitou.