Emil, stále je nejaké výročie, podobne ako za komunistov, raz bol Deň znárodnenia, to bolo presne 28.októbra, keď bolo výročie vzniku ČSR, inokedy sa zase oslavoval víťazný február, len sa to vtedy muselo písať veľkými písmenami, teraz sa už nemusí, lebo zase až taký víťazný nebol, potom sa oslavovalo povstanie, tiež niekedy s veľkým niekedy s malým „p“, raz sa oslavovalo viac, raz menej, ale stále to bola komunistická záležitosť, iných k tomu nepustili,

Mnohí autori už popísali veľa kritických slov o zmätených predstavách, ktoré momentálne prevážili zdravý rozum v obchodnej politike vlády Spojených štátov. Až človek zvažuje, či sa k tomu ešte dá niečo povedať.

Môže byť zase zle? Myslím veľmi zle – ako za veľkej hospodárskej krízy, ako počas druhej svetovej vojny? Môže dôjsť ku kataklizme, akú moja generácia považuje za niečo definitívne vykázané do dejepisných učebníc?

Teraz na americkú nôtu: Republikánske primárky v USA pripomínajú galaxiu. V akom zmysle? Je tam jedna stálica a niekoľko komét, ktoré sa objavia, zažiaria a potom zase odputujú do šera nízkych preferencií.

Ceny ropy a pohonných látok opäť prepisujú míľniky. V Amerike motoristi po štyroch rokoch zase platia za galón benzínu takmer štyri doláre, v Európe ceny ropy presiahli historické úrovne z leta 2008.

My Česi to poznáme z Karlových Varov alebo z turistického centra Prahy, vy Slováci občas z Vysokých Tatier. Nápisy azbukou, podniky, kde majú jedálne lístky najskôr v ruštine a až potom v domácom jazyku či v iných cudzích jazykoch. Rusi tu, jednoducho, pol storočia boli, a hoci ich vojská a naša podriadenosť voči Moskve zmizli už pred dvadsiatimi rokmi, tak tu Rusi zostali. A s nimi aj ruština. Už to zďaleka nie je prvý jazyk, ale v súboji s takou francúzštinou alebo španielčinou vcelku obstojí. Po generácii dnešných tridsiatnikov, ktorí azbuku neovládajú, tak v Česku vyrastá generácia ďalšia, ktorá sa o ruštinu prirodzene zaujíma a možno ju aj dosť veľká jej časť bude zase ovládať.

Mama schovávala švajčiarske čokolády od tety Darinky v šuplíku s ponožkami. Ale ten bol nebezpečne blízko každodennému dianiu – priamo pod telkou v obývačke. Kým k televízoru som už od detstva nemala veľký vzťah, k čokoládam pod ním ukrytým zato veru hej. Čokolády chodili v balíku raz, maximálne dvakrát do roka, spolu s obnosenými západnými vecami a tetinými šperkami.

Česi nemali „Gorilu", zato mali „Krakatici" a „Kosatku". Prvý spis vytvárala protikorupčná služba v čase mocenského paktu medzi Zemanovou ČSSD a Klausovou ODS v rokoch 1998 až 2002.

Milý, nezabudnuteľný Emil, toto je posledný list, ktorý ti píšem. Práve som totiž dostal správu, že si zomrel. Zase si ma predbehol, milý Emil. Robil si to vždy. Na brigáde ČSM v Bystrici nielenže si sa stal vedúcim izby, hoci aj ja som si na túto funkciu trúfal, ale ešte si mi aj prebral Zuzu Marenčákovú, a to ti nestačilo, nielenže si mi ju prebral, ale si ju ešte aj pretiahol, čo sa mne nepodarilo, hoci som sa o to veľmi usiloval.

Tak je to konečně tady, poslední (nikoli nejposlednější) summit cestu k fiskální unii eurozóny (Anglie nepodepsala) přísně narýsoval! Disciplinu předevšími i kdyby vedla k eurogeddonu! Automatické sankce za přestupky vůči maastrichtským pravidlům, kontrola státních rozpočtů z centra Unie (teď už Frankfurt), ústavní pojistky, sjednocení daní a výdajů. První krok k Fiskalunionu. Za německý požadavek sine qua non, aby se nemyslitelné mohlo stát myslitelným a Německo smělo přispívat do společné neústavní kasy. Chudáci Němci, bylo jim slíbeno, že se tak nikdy nestane, na rozdíl od Švédska nesměli ani hlasovat, a teď jim politici vnucují názor, že euro, unie i společný trh tvoří nerozbornou jednotu společné Evropy i Německa, kterou oni musí zachránit. Chtěli být dobrými Evropany a teď mají to, co popsal trefně lidový tisk: Deutschland, Deutschland, zahl´ fur alles…