V pondelok 13. apríla 2015 zomrel v meste Lübeck Günther Grass, jeden z najvýznamnejších nemeckých spisovateľov dvadsiateho storočia. Hoci ho nakoniec dobehla vlastná minulosť, budeme si ho pamätať najmä ako umelca a svedka.

Pred dvoma dňami som zachytila v správach, že mestská časť Petržalka pripravuje rekonštrukciu Sadu Janka Kráľa. V rámci nej majú byť vymenené povrchy chodníkov, lavičky a koše.

Ešte raz k talianskym krížom. Vyhlásenie Národnej rady o umiestňovaní náboženských symbolov v školách, ktoré podporila jasná väčšina poslancov, je správnou reakciou na rozhodnutie štrasburského súdu.

Štyridsať rokov sme tomu hovorili oslobodenie. A pokračovali sme v tom, aj keď sme už nemuseli – jaz(v)yk je železná košeľa. Ale oslobodenie by malo byť v prvom rade o slobode. Nie?

Kolegu Jara Danišku mám rád preto, lebo je v mnohom úplne iný ako ja, lebo jasne formuluje svoje názory a núti ma tak k vyjasňovaniu mojich vlastných postojov.

Milí priatelia, som milovníkom kníh. No viac ako knihy mám rád ľudí a ich príbehy. Niekedy to, čo milujete, zaplaví váš život viac, ako je dobré. V rámci nepripútavania sa k ničomu som zrušil svoju domácu knižnicu. Poviete si „barbar“, alebo použijete priliehavejšie „somár“, a máte pravdu, lebo presne to som (ale nie pre zrušenú knižnicu). Kým však hodíte kameňom, dovoľte, aby som vám svoje pohnútky objasnil. Mal som v izbe stovky kníh. Upadol som do bludu a zhromažďoval ich v omyle, že budem múdrejší, lepší a krajší. Nič z toho sa neudialo. Začal som hľadať príčinu nezdaru.

Svoje prvé úlohy dostával najmä vďaka exotickému vzhľadu, no jeho talent a minimalistické herectvo si veľmi skoro všimli uznávaní režiséri. Legendárny Jim Jarmusch ho už desaťročia obsadzuje takmer do každého svojho filmu – od streleného zmrzlinára až po temného kuriéra. Pochádza z Pobrežia slonoviny, chcel byť pilotom, no stal sa ikonou nezávislého filmu. Minulý týždeň mal slovenskú premiéru jeho nový film Mirage,  maďarsko-slovenský western o novodobom otroctve. Herec Isaac de Bankolé.

Milí priatelia, bola raz taká jedna baba u nás v Jure a tá mala dlhé nohy, dlhé vlasy a veľmi vysoké ambície. Bola staršia a strašne nedosiahnuteľná, v podstate aj neobsiahnuteľná a keby nebola taká konkrétne hmotná, bola by aj vzletne éterická. Nebola nejako extra štíhla. Bola skôr ten typ krv a mlieko, blond vlasy a kabelka. Žena, ktorá keď to v správnom momente nepodchytí, tak sa raz premení na matrónu, na ženštinu s klobúkom a pávími perami.

Spomíname si na Petra Pišťanka. Raz ako na človeka, raz ako na spisovateľa. Ten rozdiel medzi človekom a jeho dielom je, zdá sa, priepastný. Tí, čo sa s Pišťankom dobre poznali, spomínajú naňho ako na komplikovaného človeka a hoci vzápätí dodávajú, že jeho knihy sú úžasné, ich spomienky majú iný nádych než tie čitateľské. Dozvedám sa, že Pišťanek sa v poslednom čase radikalizoval, že bol mizantrop, rasista atď. Pri blízkom človeku by ma to vážne škrelo, ale tu mi je to jedno. Dokonca sa pobavene usmievam.

Irsko, Island či Finsko. Lotyšsko, Estonsko a Litva. Kypr či Malta. A třeba Česká republika, Slovensko či Chorvatsko. Co mají tyto evropské státy (a řada dalších) společného?