Možno keby som sa nenarodil akurát v sedemdesiatkach minulého storočia ako to modelové Husákovo decko a nestal sa v osemdesiatkach programovým čitateľom sci-fi, mohol by som, predpokladám, nemilovať ruskú fantastiku.

Oscar za najlepší film pre Všetko, všade, naraz ma prekvapil. Vlastne, prekvapilo ma všetkých sedem Oscarov, ktoré tento nezávislý film získal, vraj sa to pri jedenástich nomináciách dalo čakať.

Dve lastovičky, samozrejme, jar nerobia, neurobia ani leto, ale je náramne príjemné ísť do kina, pokojne do multiplexu, a nájsť tam v ponuke hneď dva slovenské filmy, ku ktorým netreba pristupovať zhovievavo.

Chcelo by to nejaké antidepresíva do vodovodnej siete. Žiadne driáky, samozrejme, len také čosi slabšie, voľnopredajné, niečo ako chlór, ak sa teda voda z vodovodu ešte stále chlóruje, akurát by to tak trošku zlepšovalo náladu.

Asi by sa patrilo nariekať, že ani Veľká noc už nie je, čím bývala, asi kvôli folklóru a udržiavaniu tých akože tradícií.

Dráždia ma príbehy podľa skutočných udalostí, predovšetkým preto, že nie veľmi rozumiem ich podstate. Vlastne nerozumiem vôbec.

Tie naozaj dôležité veci sa nakoniec aj tak dozviem.

Asi neexistuje slovenskejšie meno ako Mária Slováková. A pritom jeho nositeľka je žena, pre ktorú je domovom celý svet. Mária je človek, pre ktorého akoby nebolo problémom nič. Keď však spoznáte príbeh tejto výtvarníčky a poetky, nájdete v ňom poučenie, že šťastie žičí pripraveným, aj keď sa človek nenarodil práve pod šťastnou hviezdou.

V aktuálnom kontexte vyčíňania počasia sa zvykne pripomínať floskula, ako nám raz za čas príroda pripomenie, akí sme maličkí a aké sú naše problémy malicherné.

Žuvačky, silónové pančuchy, rifle, dámsky deodorant, fejkový Walkman z Maďarska a za hrsť odznakov všakovakých hudobných skupín tiež odtiaľ, lebo Maďarsko pôsobilo ako zem zasľúbená.