„Ach, to boli časy,“ pristihneme sa občas v spomienkovom optimizme na mladosť. „Bude nám chýbať,“ hovoríme aj o tých, ktorí nám celé roky liezli na nervy. Mozog je stroj s jednou veľmi pozitívnou funkciou – automatického pregumovania sa v procese psychickej samoregulácie, takže stačí trocha času a všetko zlé je zrazu preč a ostane už len to dobré. Možno, aby sme sa nezbláznili a možno skrátka iba preto, že každý si nakoniec zaslúži byť posudzovaný kúsok lepšie, než aká je realita.

Je to presne päť rokov, čo sa neživím novinárskym chlebíkom, čo je, v intenciách slovenských zvykov, už možno aj čas, keď by som mal začať mudrovať a tváriť sa, že o novinárčine všetko viem. Ako spomienku preto dejinám odkazujem týchto desať vysoko teoretických právd o živote ľudí v médiách.

Slovensko sa uvelebilo v priemernosti – a je mu tam dobre. Stratila sa akákoľvek ambícia byť elitou. Podstatné je zabezpečiť sa a prežívať. V časoch Česko-Slovenska sme síce často hromžili na Prahu, ale zároveň sme sa chceli na ňu doťahovať. Dnes žijeme v otvorenom svete a naši ľudia, ktorí pôsobia vonku, sú v športe, vede a na iných pracoviskách často nadpriemerne úspešní. Doťahujú sa na kritériá a prostredie, v ktorom žijú. Ale tu nie je na koho sa doťahovať. Bratislava ako hlavné mesto stratila toto postavenie. Na Slovensku panuje a darí sa priemernosti.

Liečia emócie? Samozrejme! Tie pozitívne. Negatívne emócie zdraviu škodia. Jedny aj druhé sú infekčné. Indukovaný efekt negatívnych emócií po sebe zanecháva agresívnych, mrzutých a frustrovaných ľudí. Otázka znie: Prečo si negatívne emócie významná časť politických elít, médiá a pospolitý ľud tak obľúbili? V opačnom prípade by literárne bestsellery, filmy, volebné kampane i rétorika úspešných politických vodcov vyzerali inak.

Pri zmienke o smrti nikomu nie je do smiechu. Ale niekedy aj ona dáva dobré pointy. Tu sú dve historické momentky, odľahlé, nesúvisiace, ale v mojej hlave si sadli vedľa seba. Prvá: rok 1953, Rusko. Stalin už stihol povraždiť celú ruskú inteligenciu a v krajine vládne strach, lebo stačí málo a na rade budete aj vy. Vracia sa neskoro v noci domov, zatvorí sa ako obvykle vo svojich komnatách a ako obyčajne, nechce sa nechať rušiť. Pri pokuse ísť na WC ho raní mŕtvica.

Českí generáli otvorene hovoria, že ich krajina sa nachádza v hybridnom konflikte s Ruskom. Ich slovenskí kolegovia zatiaľ na túto tému diplomaticky mlčia. Týka sa táto hrozba aj nás?

Sú mladí, sympatickí, šikovní, celý život pred sebou, len to vyzerá, že bude podstatne kratší, akoby si priali. Lyrická kráska, mrcha roztlieskavačka, holohlavý detský rakovinový veterán, cool Afroameričan, chlapec v kóme a hispánsky mladík vnútiaci sa do starostlivosti špičkového onkológa priamočiarou lsťou majú len relatívne málo času na to, aby pochopili, o čom život skutočne je. Klišé? Donebavolajúce, citlivejší kritik už si viaže mašľu. Ak je navyše vševediacim rozprávačom seriálu z nemocničného prostredia chlapec v kóme, aj menej ostrieľaný televízny divák môže očakávať poriadne hranie na city a emocionálne vydieranie.

Nebol šampiónom bratislavských volieb, ale nevzdal to. Dlho sa zdalo, že peniaze, ktoré do kampane nalial, sú vyhodené von oknom. Ale volič to napokon videl inak a Ivo Nesrovnal sa stal primátorom Bratislavy.

Denne človek číta o tom, čo sa deje na Ukrajine a Rusku, a cíti sa nesvoj, lebo nie je v jeho moci urobiť vôbec nič. Pred dvoma týždňami som dostal malú šancu.

Móda nikdy nebola moja téma. Približne raz ročne na mňa okolie začne tlačiť, že by som si mal kúpiť niečo na seba. V chvate nakúpim niekoľko vecí, a potom ich nosím dovtedy, kým nie sú samá diera a ja zase nezačnem vyzerať ako vandrák. Proces sa opakuje.