Je leto, horúčava, plné kúpalisko. Ľudia sa smažia na ležadlách a dekách, celí lesklí sa mažú krémami, aby sa ligotali ešte viac. Zrazu príde hlad a voľba je jasná. Ľudia vstanú a postavia sa do radu na poriadne mastný slnečný kotúč – langoš.

Jedna z vecí, ktoré ma na nedávnom výlete na Sicílii najviac fascinovali, bolo posedávanie na ulici. Sicílčania to asi robia zo všetkého najradšej. Hlavne starí dedkovia v oblekoch a klobúkoch. Pár starých plastových stoličiek, niekedy aj lavička, a už majú o zábavu postarané. Po sieste sa tam vyvalia, kým ich ženy pripravujú večeru, sedia, niekedy aj nad novinami a diskutujú. Pozorujú svet, tých zvláštnych mladých ľudí, čo neposedávajú, ale namiesto toho sa stále za čímsi honia a s pokojnými úsmevmi im ubieha čas na tomto svete. Keď raz budem na dôchodku, nebudem robiť nič iné, len posedávať.

Stlpčekár denníka Financial Times Simon Kuper hovorí, že každá bohatá krajina má svoj ​​spôsob dovoleniek: „Švédskym ideálom je váľať sa na odľahlom ostrove, pokiaľ možno nahý a s fľašou vodky. Holanďania, naopak, majú radi hlučné kempingy s množstvom iných Holanďanov.“

Hrdinami tohtoročnej seriálovej jesene v slovenských televíziách nie sú ani upíri, ani zombíci, ani žiadna iná importovaná fantastická pliaga, ale prívetiví, domáci, našskí vodníci. Navyše sa otvorene hlásia k domácej kultúrnej tradícii, k rodinnému striebru, k čomusi, čo všetci notoricky dobre poznáme a máme to radi, aj keď to vzniklo v nešťastných normalizačných rokoch.

Naša kapela má práve dvadsať rokov. Zistila som to len náhodou, pretože sme si raz dávno všetci prisahali, že žiadne jubilejné koncerty nebudeme nikdy mať, lebo je to nechutné. Dvadsať rokov, to už je dospelý zver. Už má vcelku koordinované pohyby a už ju môžeme len tak zľahka naťukávať a púšťať na výlety. Už vie aj stratiť hlavu a nenabúrať v prvej zákrute. A ak jej doprajeme kvalitnú duševnú stravu, a nie len prvoplánové seno, s chuťou sa pustí do dlhého cvalu pre radosť nás všetkých. Niekedy nás dokonca sama prekvapí a my od radosti krútime hlavami, pretože na tom máme už len pramalú zásluhu.

Argentína sa druhýkrát v tomto storočí a po ôsmy raz vo svojej dvestoročnej histórii ocitla v bankrote. Prezidentka Cristina Fernández de Kirchner obviňuje „supie fondy“, no krajine skôr škodí pretrvávajúci politický mix korupcie, populizmu, nacionálnej demagógie a etatizmu.

Vygrantované literárne časopisy. S názvami, o akých som v živote nepočula. Raz za čas sa ozvú a chcú nejaké texty pesničiek, úryvok z prózy, poviedku. S ospravedlnením, že honorár pre autorov nemajú z čoho poskytnúť. Vzdychnem a niečo im pošlem. Vzápätí napíšu, že potrebujú foto. A ešte životopis, ale taký – nejaký neformálny, mám napísať, čo rada jem, čítam, aké farby preferujem, kam rada chodím atď... Zanadávam, lebo neznášam takéto vtipnôstky, len ma oberajú o čas, mňa, ktorá nie som ani na fejsbúku. Ale niečo im pošlem, nech už mám pokoj.

Milí priatelia, dobré jedlo nie je zlé. K jedlu však, viac ako čokoľvek iné, potrebujete dobrého partnera. Človeka, ktorý rád sedí za stolom, ktorý nepohrdne zákuskom, suchárom ani rezňom. Človeka, ktorý dopraje sebe i vám. Človeka, ktorý nezávidí. Mám známeho, ktorého do nepríčetnosti vytáča obradnosť a neúprosná pomalá ležérnosť môjho stolovania. Kdesi sa dočítal, že ľudia, ktorí si vychutnávajú jedlo, sú oveľa lepšími milencami ako tí, čo všetko nahádžu do seba bez pôžitku. On nevidí rozdiel medzi salámou plnou pomletých chrupaviek a výberovou šunčičkou.

Milí priatelia. Tento stĺpček by som chcel venovať psom. Každý stretol svojho životného psa. Možno to bol susedov oňuchávač. Rafol vás do lýtka. Preto teraz psov bojkotujete. Možno sami chováte psovitú šelmu, práve vám olizuje ruky. V mojom živote bolo niekoľko psov. Prvý bol susedov Lesan u babky na dvore. Mal som ho rád, ako dieťa som ho skusmo kopol, on vyceril tesáky, zdrapil ma za tepláky. Potom bol jeden vlčiak, ktorý mi kovovým náhubkom udrel do hlavy, lebo ako komótne dieťa s nadváhou som sa nevyšplhal na strom. Potom prišla Brita.

Najväčšou legendou tohtoročnej Pohody nebol Nicka Cave, Thom York ani Billy Corgan, ale 73-ročný nigérijský bubeník Tony Allen.