Nominácia Ursuly von der Leyen do čela Európskej komisie vyzerá ako definitívny koniec systému takzvaných spitzenkandidátov. Má nám byť za ním ľúto?

Je dnes v debate o klimatickej zmene príliš veľa ľavicového radikalizmu? Asi áno – konzervatívci a trhoví liberáli si za to však môžu tak trochu aj sami.

Verzií dejinného optimizmu je mnoho. Jednou z najpopulárnejších je obamovská idea o „správnej strane histórie“. My v strednej Európe máme zasa Havlovo heslo o pravde a láske.

Malo by nás trápiť, že v slovenskej histórii neexistuje žiadna „zlatá éra“, ku ktorej by sme sa mohli upínať – možno s výnimkou rozmachu prvej Československej republiky?

„Správy o mojej smrti boli prehnané,“ napísal vraj Mark Twain v reakcii na nekrológ, ktorý o ňom vydali isté noviny. Rovnako prehnané sú správy o politickej smrti Emmanuela Macrona.

Slovensko má dvojaký problém. Tým prvým je prevzatie kontroly nad zahraničnou politikou proruským Andrejom Dankom a jeho kumpánmi, ktoré môže mať ťaživé dôsledky.

Nie je škola ako škola a postkomunistická stredná Európa prichádza práve o tú najlepšiu.

Republikáni považujú za svoju povinnosť urobiť svet bezpečným miestom pre banky a súčasne spustiť čo najviac zahraničných vojen – uhádnete autora?

Predpovede bývajú zradné. Ale tu je jedna pre rok 2019, ktorá je súčasne novoročným želaním aj výzvou do boja: v tomto roku začne populistická revolúcia strácať energiu.

„Najhoršia dohoda v histórii,“ povedal Nigel Farage o dohode, ktorú uzavrela Theresa May. Podľa poslanca Jacoba Rees-Mogga dokonca „urobí z Británie nie vazalský štát, ale otrocký.“ Naozaj?