Neviem, ako vyjadriť slovami nevyjadriteľné. Oslovili ma, aby som napísala pár viet o knihe. No ale problém je, že nie o hocijakej, ale o knihe fotografií Matúša Zajaca: ZloM.

Ľubomír Ďurovič sa narodil 9. februára 1925 vo Važci na Liptove. Na skok tam prišiel jeho otec Ján Ďurovič, evanjelický farár, ktorý žil po krátkom intermezze vo Važci až do konca života v roku 1955 v Skalici. Tých osem synových mesiacov vo Važci však malo preňho kultúrny význam – viažu sa na jeho hypotézu, že základom spisovného slovenského jazyka je mestský jazyk Liptovského Mikuláša, čo popiera celú predstavu o jeho ľudovosti.

Peter Zajac vyslovil v podcaste na našej stránke niekoľko dôležitých poznámok, ktoré by nemali upadnúť do zabudnutia. O šírení konšpiračnej mentality v našej spoločnosti, jej mocenských súvislostiach a možných ďalších následkoch. To ma láka k doplňujúcej poznámke. A pripomenutiu istého príbehu.

Román Bulata Okudžavu Putovanie diletantov (I. diel, 1976, II. diel, 1978) treba čítať pre pochopenie trikrát; dvakrát v čase prekladu pre pochopenie jeho dvoch vrstiev, prvej, manifestovanej, a druhej, skrytej, tretíkrát so súčasnou skúsenosťou.

Ako dieťa som sa naučil vnímať obrazy cez ilustrácie detských kníh. Pamätám si ilustrácie Dobšinského Prostonárodných povestí od Karola Ondreičku, Ivana Šimka, Vincenta Hložníka, Vojtecha Stašíka, ktoré sme mali doma. Hložníkových kresieb som sa bál. Naše deti mali Martina Benku a Ľudovíta Fullu a spokojne sa smiali.

Tento týždeň sa bude hlasovať o novele ústavy. KDH zrejme netuší, že sa vezie do pekla na Ficovom bielom koni. Čo sa skrýva za pojmom „slovenská identita?“

27. februára 2022, len tri dni po invázii ruských vojsk na Ukrajinu, vyhlásil nemecký kancelár Olaf Scholz v nemeckom parlamente Zeitenwende, zmenu epochy.

Oskár Čepan sa v opulentnej monografii Jozefa Leikerta Osudy osobností Slovenska nevyskytuje. Asi nebol preňho dostatočnou osobnosťou. A predsa, Oskár Čepan v slovenskej kultúre dvadsiateho storočia osobnosťou bol. Nebol smotánkou ani elitou, nevystrkoval sa, a predsa bol osobnosťou, jednou z najväčších.

Prvý raz som si naplno uvedomil Pavla Bindera v roku 1999 na výstave v Trnave, v Koniarkovej galérii, kurátorkou bola Zuzana Bartošová. Binderove sochy zarámovala osteniami dvier, ktoré prechádzali z jednej miestnosti do druhej. Vyzerali neskutočne, latentne.

Absurdná je predstava ako postávajú dnešní papaláši 17. novembra nad hrobom Marcela Strýka, pripomenú si Václava Havla, Československo, Občianske fórum, Verejnosť proti násiliu.