V priebehu nedávnej vlny „kriedových“ aktivít, v drvivej väčšine chvályhodných (aj keď „revolúciou“ by som to ešte nenazýval) boli niektorí mladí ľudia obvinení z „vulgárnosti“, a to aj od osôb, medzi ktorých silné stránky evidentne nikdy nepatril zdvorilý prejav, najmä v ich vzťahu k politickým oponentom či nepohodlným osobám, napríklad prezidentke republiky.

O tom, ako sa konšpiračné bludy stávajú inšpiráciou pre genocídu, komu vyhovuje prepisovanie dejín, prečo bývajú totalitní vodcovia paranoidní, akých chýb sa dopúšťame, keď hovoríme o „konšpiráciách“, aj o tom, ako sa konšpirujúca mentalita vracia do správania najvyšších predstaviteľov demokratických štátov – počúvate v našom ďalšom pokračovaní.

Nejde len o biznis. Ide o veľmocenskú politiku. Česká europoslankyňa Markéta Gregorová (za Pirátov) varovala v rozhovore pre Aktuality.sk: „Musíme si uvedomiť, že Čína je geopolitický rival, ktorý si v Európe aktívne buduje vplyvové siete – aj v krajinách, kde by to ľudia vôbec nečakali.“

Máme dosť veľa a dosť dobrých dôvodov na presvedčenie, že sloboda a vláda zákona sú lepšie než totalitný režim. No ak je to tak, odkiaľ sa tie totalitné režimy pred sto rokmi zobrali a odkiaľ sa dnes berú všetky pokusy o ich rehabilitáciu?

Pripúšťam, že doterajšie správy nevyzerajú dobre. Než však začneme vyslovovať rozsudky, mali by sme mať k dispozícii viac, presnejšie formulovaných informácií, pokiaľ možno, potvrdených z primárnych zdrojov. V tejto chvíli je väčšina z nich sprostredkovaná.

Poľský premiér Donald Tusk krátko predtým oznámil, že bezpečnostné zložky identifikovali dve osoby podozrivé z vykonania aktov sabotáže, počas ktorých boli poškodené koľajové trate južne od Varšavy. Išlo podľa neho o dvoch Ukrajincov, ktorí už dlhšie spolupracovali s ruskými tajnými službami.

Nebolo to štrnganie kľúčmi, čo v novembri 1989 povalilo normalizačný režim. Boj za slobodu trval dlhšie a vyžiadal si oveľa viac - aj obetí.

Ako som sľúbil, vraciame sa k téme naznačenej na konci úvahy v minulom čísle .týždňa o neusporiadanom dedičstve revolúcií. Viackrát som sa vyjadroval v zmysle, že komunizmus sme po roku 1989 vybavili príliš rýchlo a ľahko ako uzavretú kapitolu dejín. Možno to nie je celkom presné.

Ako zapadá 17. november 1989 do kontextu iných novembrových výročí? Dal sa pád komunizmu predvídať? Diskutujeme o tom, čo sa podarilo, v čom sme sa mýlili a čo sme mohli robiť inak; o znovuzrodení a význame občianskej spoločnosti; o rizikách, ktoré priniesla nová sloboda; prečo koniec komunistických režimov nemusel znamenať koniec ilúzií, na ktorých boli založené; prečo študovať totalitné režimy; prečo sa vyhýbať sentimentalite a cynizmu; v čom nesieme spoločnú zodpovednosť; aj o pravde, na ktorú nesmieme rezignovať.

7. novembra 1917 obsadili boľševici Zimný palác v Petrohrade. Čo po tejto udalosti nasledovalo, čo jej predchádzalo? Aký je vzťah medzi snívaním o šťastí ľudstva a masovým terorom? Prečo a pre koho bol komunizmus príťažlivý a prečo takým môže byť aj dnes? Čoho sa obáva dnešné čínske vedenie? Čo má Si Ťin-pching spoločné s Leninom, alebo: čo bol „NEP“? Pokračujeme v Konfrontáciách.