Už týždeň bojujem s potravinovými voškami. Už týždeň čítam komentáre o vojne premiéra s prezidentom. Obe – aj vošky, aj komentáre – sa množia geometrickým radom. 

Sedíme s Petrom Bálikom vzadu za pódiom. Práve sa končí tretí protikorupčný pochod. Tí mladí ľudia, čo ho organizovali, stoja na pódiu a spievajú slovenskú hymnu. Niektorí sa držia za srdce, iní akoby prisahali.

Zlá, namosúrená, nešťastná žena s pristrihnutými krídlami, pretože sa musí starať o to debilné decko. Taký bol môj obraz toho, čomu sa vznešene vraví materstvo.

„Prečo som adoptovaný?“ pýta sa náš štvorročný, biologický syn po návrate zo škôlky. „Ty nie si adoptovaný, Lukáš je adoptovaný.“

Natália Blahová vo svojom najnovšom blogu popísala desivý príbeh profi matky Katky, ktorá v momente, keď sa rozhodla osvojiť si zverené dieťa, o ktoré nikto nemal šesť rokov záujem, o to dieťa prišla. 

V poslednom štádiu tehotenstva, keď som prenášala a pre obrovské brucho som nemohla ani spávať, posadla ma zvláštna mánia. Hltala som dokumenty zo zvieracej ríše. Zvlášť tie o levoch, či skôr leviciach. 

Punková scéna je tá, čo ma vždy znovu vzkriesi. Je to s ničím neporovnateľný autentický svet. Niežeby na nej nebolo veľa balastu, tak ako všade.

Z času na čas otváram Máraiho denníky. Naslepo. Skoro vždy ma čaká poriadna „šleha“. Napríklad tento zápis z roku 1944: ...

Táto „hra o tróny“ ich všetkých vyčerpala. Tváre majú strhané, za tých pár dní zostarli o dvadsať rokov. Iba Sulík vyzerá akýsi zrelaxovaný. Asi mu padol kameň zo srdca.

Nestačím sa diviť. Do Sulíka si teraz každý rád kopne. Vo výskoku, v piruete. Až neuveriteľne ľahko, ako v zlom kung-fu filme.