Keďže nasledujúcimi myšlienkami asi popudím veľa čitateľov, musím najprv niečo vysvetliť. Keď som v roku 2009 písal pre tento časopis stĺpčeky z Bruselu, dospel som k presvedčeniu, že spôsob, akým funguje Európska únia, treba odmietnuť ako nelegitímnu vládu.­­ Ale dnes sa na Brusel dívam z iného postoja a s inými nádejami.

Už druhý rok v lifestyle spovedáme a fotíme zaujímavé osobnosti politického, spoločenského a kultúrneho života Slovenska. Vyzvedáme, čo najradšej robia, keď nerobia, aké sú ich drobné životné radosti, cnosti a neresti. Zvykne to byť veľmi zábavné, niekedy až dobrodružné.

Máme za sebou polovicu dlhodobej časti súťaže, hrali sme už so všetkými súpermi, takže je možno čas na akúsi priebežnú bilanciu. A ako v každom športe, ak sa niekto obzrie za polovicou sezóny, tak mu zrak zrejme spočinie ani nie tak na jednotlivých zápasoch, ako skôr na postavení v tabuľke. To má asi najvýpovednejšiu hodnotu a piate miesto Slovana je čosi, čo zrejme prekonalo všetky očakávania. Z tohto pohľadu sa nedá prvá polovica sezóny hodnotiť inak ako pozitívne. Z pohľadu jednotlivých zápasov to vyzerá podobne. Určite boli zápasy, ktoré sme nevyhrali a pritom sme ich vyhrať mohli, ale boli tam aj zápasy, ktoré sme mohli prehrať a pritom sme ich vyhrali.

Aj Cena ARCH, ktorú už pätnásť rokov udeľuje najlepšiemu architektonickému dielu časopis ARCH, tohto roku prekvapila.

Riaditeľ Stredoeurópskeho domu fotografie (SEDF) Václav Macek má pravdu, že 22. ročník nie je nijaké okrúhle výročie Mesiaca fotografie. No o to ani nejde. Tentoraz je dôležitá cesta, nie cieľ.

Pamätnú cenu Alfreda Nobela získali ekonómovia Alvin Roth a Lloyd Shapley za teóriu stabilného rozdelenia a dizajn trhov. V čase najväčšej ekonomickej krízy za niekoľko desaťročí je to správa, ktorá si vyslúži skôr zívnutie.

Zdá sa, že 23 rokov po novembri 1989 je školstvo konečne „in". Ešte nie v zmysle vnímanej kvality či dotiahnutých reforiem, a dokonca ešte stále nie ani v zmysle priorít ? ale aspoň v zmysle pozornosti, ktorú sektoru školstva začína venovať verejnosť. Je to prvý malý krôčik. Prispel k tomu azda aj nedávny štrajk škôl, aj ten však odráža širší trend. Médiá sa školstvu venujú už nielen na bulvárnej úrovni, a nielen keď niečo praskne, vybuchne alebo spadne. Pozornosť ku školstvu nepochybne prilákal aj minister školstva Dušan Čaplovič svojou razanciou často kontroverzných riešení (i keď požiadavky na financie mu, zdá sa, energiu odobrali). Viacerí reformátori školského prostredia sa napriek Čaplovičovej snahe o väčšiu štátnu kontrolu nad vzdelávaním usilujú o zriadenie vlastných škôl. Noví ľudia, napríklad z manažérskeho prostredia, sa opatrne púšťajú do nových projektov vo vzdelávaní. Prekladajú sa knihy so školskou tematikou a aspoň v odbornej verejnosti sa diskutuje o tých, ktoré len nedávno vo svete vyšli. A objavujú sa aj nové nadácie, podporované z firemného prostredia. Blýska sa teda na časy?

Mám 47, v školstve však pôsobím „len“ sedem rokov, po predchádzajúcej, dvojnásobne dlhej, podnikateľskej skúsenosti. Dovoľujem si preto ponúknuť svoj osobitý pohľad na tému kvázi zvonku.

Reformou školstva sa označuje zmena, ktorá nastala účinnosťou nového „školského zákona“. Málokto o nej hovorí v dobrom. Kritika je silná, ale aj neprehľadná. V dnešnom čísle predstavíme kritiku reformy „sprava“, v ďalšom čísle kritiku „zľava“ a o dva týždne sa pokúsime priniesť porovnanie dvoch odlišných názorov z praxe ‒ od riaditeľov škôl.