Karla Schwarzenberga by som za prezidenta volila všetkými desiatimi, hlavou aj srdcom. Je to výnimočný človek, ušľachtilý, súcitný, akčný. Nie je konformista. Jeho talent spočíva aj v tom, že má čuch na ľudí, obklopuje sa tými, ktorým verí a jeho zdroje sú dôveryhodné a rýchle. Svoj pobyt na tejto zemi pochopil ako verejnú službu a podľa toho sa správa. To, že postúpil do druhého kola prezidentských volieb, je zázrak a zázrakom ostane, aj keby Zeman svojou perfídnou hrou o Benešove dekréty zmobilizoval k urnám všetku luzu.

Nedá sa mi inak, len o tom písať, i keď je to ťažké.. Ako opísať pocity, omráčenie z nádhery, keď som si pustil najnovšiu Mikiho nahrávku? Keď hľadám, v čom to je, čo je to, čo ma zložilo a zároveň prebralo, vlialo mi energiu a radosť a rozkoš.. A úctu, pokoru a pochopenie...

Ťažko si vieme spomenúť na moment, keď by americká zahraničnopolitická elita pôsobila tak jednotne, ako to ukazuje teraz pri svojich zhrozených reakciách na perspektívu jednostranného izraelského útoku na Irán.

Wittgensteinov výrok, sploštený už pomaly na floskulu, „O čom nemôžeme hovoriť, o tom treba mlčať“ nás ponecháva akoby v absolútnom tichu pred tým, čo presahuje naše verbálne schopnosti. Bol to John Cage, jeden z najoslobodzujúcejších duchov 20. storočia, kto zistil, že žiadne absolútne ticho nejestvuje (veď aj v anechoickej komore zvukového vákua počuť zvuky vlastného žijúceho tela) a že za hranicami jazyka je vlastne priestor nekonečných možností, ktorými môže disponovať paradigmaticky inakostná hudba, transponovaná zvukmi netónovej povahy.

Niekto musí zostať stáť na schodoch do lietadla, povedať posledné zbohom, držať vreckovku a utrieť zaslzené oči. Niekto tu musí zostať, aby bolo komu posielať listy, farebné pohľadnice a aby bolo komu volať zo všetkých tých diaľok. Niekto musí zostať, aby sa mohol starať o dom, kedysi plný detí a príbuzných, aby mal kto poliať kvety a starať sa o psa, ktorého tu museli nechať.

Žijeme históriu, akurát nám to nedochádza. Sme príliš blízko, aby sme si uvedomili, že to, čo sa deje práve teraz, môže byť historický míľnik. Niektoré takéto míľniky nás priamo ovalia a prefackajú, iné sa udejú tak nenápadne, že si ich vlastne ani nevšimneme.

Nech nad tým rozmýšľame akokoľvek, nevieme v tomto roku nájsť výstavu, ktorá by jednoznačne prevyšovala ostatné. Taký silný a komplexný zážitok, aký priniesla v minulom roku výstava Nové Slovensko, sa tentoraz nezopakoval. Udiali sa však aj dobré či silné veci. Ak musíme vybrať jedného favorita, bude to aj tento rok Slovenská národná galéria, Denisa Lehocká, Delete a v závere roka Jana Želibská (text písaný pred otvorením výstavy Krv).

Keď ju olúpete a napočítate v hrsti dvanásť mesiačikov, okamžite si máte niečo priať. Vaše želanie sa do roka zaručene splní. Až takú má vraj silu na prvý pohľad obyčajná mandarínka.

Stát měl po čtyřech desetiletích komunistického režimu u nás špatné jméno. Srostl s vládnoucí stranou a stal se nástrojem útlaku. Vysloužil si po zásluze označení „policejní“. Kdo neokrádal stát, okrádal rodinu.

Kto by nechcel vedieť, kde sa práve nachádza. Nemyslím ani tak v akej životnej fáze, ale skôr poznať svoje miesto na Zemi, teda na mape, svoje zemepisné súradnice. Iná vec je, či si prajeme, aby o našej polohe vedel aj niekto iný. To sa nám, majiteľom mobilov, môže ľahko stať.