Milujem pohanské sviatky. Niežeby som nemala rada tie kresťanské, buddhistické, hinduistické a moslimské, ale tie pohanské mám fakt asi najradšej. Všetky formy. Od pálenia Moreny na Slovensku až po zapaľovanie cukrovej trstiny v Nepále. To si každý zoženie palicu cukrovej trstiny, všetci sa stretnú na námestí, založia veľkú vatru, potom si do nej každý strčí tú svoju palicu a keď ju po piatich minútach vyberie, tresne s ňou z celej sily o zem. A tá cukrová trstina normálne vybuchne. A čím viac ju necháte obhorieť, a čím viac tresnete, tým viac vybuchne.

O čo ide v Sýrii? Pre Irán by pád režimu Bašara Asada predstavoval ohrozenie jeho vplyvu. To nemôže pripustiť, lebo mocenská elita Sýrie pochádza najmä z radov šiítskej alavitskej sekty, asadovskej rodiny a jej priateľov, spojených rôznymi zväzkami. Samotný Irán je jedinou šiítskou veľmocou na Strednom východe. Sýria bola a je dôležitým spojencom Iránu vo Východnom Stredomorí, čo malo svoj význam pri faktickom ovládnutí Libanonu Iránom prostredníctvom šiítskeho hnutia Hizballáh.

Pred dvoma týždňami na tomto mieste písal o kríze a budúcnosti Pavol Frešo, minulý týždeň Lucia Žitňanská. Dnes svoju predstavu ponúka Viliam Novotný. Mnohé škandály. Kauza gorila. Nezhody a šarvátky. Pád vlády. Účtom za naše vládnutie sa stala strata dôvery, znechutenie a odmietnutie voličmi v marcových voľbách. Bolo to zaslúžené. Stredo-pravé strany sa pohľadom zvonku v ostatných rokoch do veľkej miery zmenili len na strany moci. Stratili svoj programový a reformný charakter. Vláda Ivety Radičovej, ktorej hlavným tmelom mala byť pravicová politika, sa nevedela dohodnúť ani na takej základnej otázke, ako je odvodová reforma. Naša silná stránka sa stratila. Čo nám teda zostalo?

Keď som vo štvrtok videl stáť na Pražskom hrade azerbajdžanského prezidenta Ilchama Alijeva vedľa Václava Klausa, trochu som sa zasnil. Baku bolo krásne mesto, už keď som tam prišiel po prvý raz v roku 1991. Taký milý, príjemný a vtedy úžasne lacný Orient, kde sa hovorilo rečou, ktorú som vtedy a možno ešte aj teraz vedel zo všetkých cudzích jazykov najlepšie, teda ruštinou. Aj po tých dvadsiatich rokoch mám v pamäti parádnu chuť šašliku z jesetera, vôňu slaného Kaspického mora, z ktorého na obzore vyrastali ťažné veže, ľahký vánok a aj v tom predjarí príjemné teplo južného okraja Kaukazu.

S Jaroslavom Spišiakom som sa prvýkrát stretol asi pred desiatimi rokmi. Už vtedy bolo jasné, že toto nie je obyčajný šerif z Dunajskej Stredy, ale policajt, pred ktorým sa budú mať čoskoro na pozore aj najväčšie mafiánske esá. Na začiatku ho mali radi aj novinári, keďže bol majstrom bonmotov. Nikdy však nehovoril nič len preto, aby zaujal – jeho tlačovky boli veľkou šachovou partiou s tunajšími kmotrami.

Radi sa hráme. No hra nemusí byť iba výplňou času, ale aj výzvou, námahou, niekedy aj sklamaním, ktoré je však predzvesťou omnoho intenzívnejšieho víťazstva. Taký pocit som mala, keď som sa vrátila z návštevy Festivalu hier a zábavy, ktorý sa konal počas polročných prázdnin v Trnave.

Bola jar roku 1990, keď som sa vybral prvýkrát ako novinár do ukrajinského Ľvova. Počas reportáže o prvých poloslobodných voľbách som objavil dovtedy pre mňa takmer neznámy svet ukrajinských banderovcov, prvý raz som videl žlto-modré vlajky, bol som pritom, keď sa rodil ukrajinský národ. Podobne fascinovaný som o pol roka neskôr pobýval niekoľko dní na Slobodnej ukrajinskej univerzite v Mníchove, ktorá bola až do konca roku 1945 v Prahe. Potom som objavil príbeh ukrajinskej diaspóry v Prahe, ktorá tu prečkala napoly v podzemí, vystrájanie NKVD po máji 1945 a potom aj celý komunizmus. A potom som na Ukrajinu často chodieval. Dokonca aj dve pekné lásky z toho boli.

Rok 2011 vojde čochvíľa do dejín. Najdôležitejšie sú stretnutia s ľuďmi. Mal som zaujímavý rok. Okolo mňa sa mihli napríklad Ota Nenbaum (áno, o ňom je tá pesnička, ktorú tak radi spievame okolo Vianoc), Jan Atϋrlich, Dan Keschön, Jens Ehádej (áno, práve jeho ospevuje Helenka Vondráčková), Dieter Moflasche (jeho prítomnosť vždy zahreje),

V prvom rade by som asi zdôraznil, že voliť by mal ísť každý, komu záleží na krajine, hoci asi väčšina mojich kamarátov je presvedčená, že voliť nepôjde. Myslím, že voľby sú jeden z mála výdobytkov roku ´89 a demokracie, ktoré tu ešte fungujú.

Licenčná rada sa naozaj nahnevala a udelila dvom komerčným televíziám tresty za vysielanie sponzorských odkazov hnutia 99 % – občiansky hlas. Markíza, keďže už mala na konte jedny sankcie za pretláčanie strany ANO, dostala pokutu 100-tisíc eur. TV JOJ, ktorá mala v tomto smere doteraz čistý štít, dostala len upozornenie na porušenie zákona bez pokuty. (Funrádio a jeho reklamy 99-percentných sa budú riešiť v inom konaní.)