Vždy mi ako dieťaťu vŕtala v hlave jedna otázka. Svätý je svätý. V poriadku. Ale ako sa ním stane? Iba modlitbou? Iba napodobňovaním iného svätého? Nuž, čo svätý, to iná odpoveď. Dôležitá nie je cesta, ale cieľ.

Keď som bola prvýkrát v mestečku Lurdy v južnom Francúzsku, pripadala som si ako z iného sveta. Prednostné právo na vstup do nemocnice, do hotelov, do chrámov či len tak, na uliciach, mali chorí. Tu som sa stretla prvýkrát s ozajstným dobrovoľníctvom.

Počas jarných prázdnin chodím na duchovné cvičenia. Vtedy zastanem, spravím si inventúru duše, a potom s predsavzatím, ako to v mojom živote bude lepšie, vykročím do reality.

Všetci píšu o voľbách. Ale načo by nám boli voľby, keby tu nežili deti. A tak som s mojimi loptošmi (väčšími i menšími) pripravila takú hodinu. Simulovali sme výbuch v krajine, ktorú sme museli následne opustiť. Potom sme bojovali o prežitie.

Nepatrím k predčasne narodeným deťom. Poznám však mnoho rodičov, ktorí takéto deti majú. Potom tie deti vidíte v dospelosti a hovoríte si, že veď to nič nie je. Je to dieťa ako každé iné. Nie je to však pravda. 

Rada cestujem vlakom. Je to pre mňa oddych a zároveň sonda do duše bežného človeka. Aj tento týždeň – absolvovala som cestu Ružomberok – Košice a späť. To je päť hodín cesty.

Adaptačné vzdelávanie. Aký vznešený názov pre niečo, čo by malo byť samozrejmosťou počas akéhokoľvek vzdelávania. Mať záujem, byť partnerom, hovoriť, tvoriť tím. Deti sa nám vrátili do budovy školy, ale netvárme sa, že neboli sedem mesiacov vzdelávané.

Blíži sa Veľká noc. Je to pre mňa krásny čas. Taký spomienkový. Niekomu sa zdá čudné, že mám radšej Veľkú noc ako Vianoce.

Občas sa to stane. Zatúžim po veciach, ktoré sú staré a nemoderné. Nie, toto nie je konzervativizmus. To je také múzejníctvo v duši.

Blíži sa sviatok zasvätených. Mám rada sviatky. Všetky možné i nemožné. Sviatok je vždy odpoveďou na niečo, čo si treba vážiť, prečo mať voľný deň. Sláviť sviatok je výsada. Nie je to povinnosť či príkaz.