„Byli přesvědčeni, že se před nimi hned dá na útěk a že ho pak budou moci prohlásit za zbabělce. Ale František věděl, že je proti útočníkům dovoleno se bránit, tasil proto kord, kterým byl tehdy každý student ozbrojen a velmi udatně se bránil, protože v Paříži se na otcovo přání cvičil i v šermu. Útočníci byli překvapeni a hned se začali vymlouval, že zaútočili omylem.“

Potrebujeme cvičiť vnútorný zrak, aby sme dokázali naraz uvidieť jedno i rôzne: Rôzne prejavy jedného a jedno vyjadrené v spojení rôznych prejavov. Čosi podobné sa deje, keď počúvame hudbu: je potrebné počuť všetky jednotlivé nástroje; ich melodické línie, rytmické štruktúry, no zároveň počuť i to jedno jediné – celok hudby: v ňom k nám prehovára Duch autora. Taký je Boží artefakt sveta – jedno jediné bytie manifestované v tisícorakých podobách.

Pred týždňom navštívila Bratislavu Laury Anderson. Laury v jednej piesni spieva: Je to tak, ako si vravel, ocko, keď počet živých prevýši počet mŕtvych – Som iba jedna z mnohých. Aká je hodnota človeka?

Vyhnanstvo po prekonaní krízy z beznádeje ponúka nové prekvapivé možnosti tvorby. V tom spočíva jeden z nečakaných paradoxných prínosov utrpenia.

To, čo je, nebude naveky. A to je dobré. V Novembri 89 padol totalitný režim. Získali sme slobodu, demokraciu a otvorenú spoločnosť. Postupne sme sa stali súčasťou západného sveta. A dnes môžeme vidieť momenty, keď naša krajina stojí na správnej strane histórie. Ťažké obdobia sa skončia.

Bolo to na jednom koncerte, hrali nádhernú starú hudbu, a vtom sa mi v piane, medzi dvoma taktami, hranými na drevených dychových nástrojoch, náhle znovu otvorila brána k onomu svetu, letel som nebom a uzrel Boha pri diele, trpel som blaženou bolesťou a už som sa nebránil ničomu vo svete, ničoho vo svete som sa už nebál, so všetkým som bol zmierený, všetkému som odovzdával svoje srdce. Netrvalo to dlho, možno štvrťhodinu, ale vrátilo sa to v snoch onej noci a od tej doby po všetky tie pusté dni občas ukradomky zažiarilo, videl som to tu i tam prechádzať mojím životom ako zlatú božskú stopu, temer vždy hrubo zanesenú bahnom a prachom, hneď nato znova osvetľujúcu cestu zlatými iskrami akoby sa už nikdy nemala stratiť, no predsa čoskoro znova stratenú v hlbinách, Hermen Hesse.

„Textil, opakovane ponáraný do čistiaceho prostriedku v agresívnej tekutine postupne bledne a krehne. Podobne ako bledne a krehne a napokon mizne všetko živé z tohto sveta.“ Petra Hanáková o tvorbe Ľubky Sajkalovej

Dovoľte mi pokračovať v rozprávaniach o piatich základnych zmysloch, najvyšších organizmov. Po zraku, sluchu a hmate je na rade chuť. Chuť úzko kooperuje s čuchom a je fascinujúca ako jej všetci ostatní štyria kolegovia.

Dôvera je ochota jedného človeka/entity spoliehať sa na iného človeka/entitu, dôverovať znamená dobrovoľne sa spoliehať na niekoho/niečo, čo nemáme úplne pod svojou kontrolou. Ak niekoho, kto do mňa vložil svoju dôveru sklamem, prichádzam o svoju česť, spoľahlivosť a dôveryhodnosť.

Ak totiž nevieme, že sme Bohom milovaní, budeme očakávať, že nám tú lásku dá pocítiť niekto v spoločenstve. Budeme očakávať, že nám niekto dá tú dokonalú, bezpodmienečnú lásku. To však nedokáže.