Písal sa rok 1993. Jana, ako posledného robotníka, prepustili z okresného stavebného podniku. Bol posledný z rómskej osady, čo ešte chodil do práce. Posledný Mohykán.

Do kancelárie vkročila žena. Položila na stôl veľkú, igelitovú tašku, plnú alkoholu, káv a sladkostí. Pozerám a lovím v pamäti. Kto je tá žena?

Sociálne podniky, čo to vlastne je, ako to funguje? Načo nám to treba? Už sme ich tu raz mali a s hanbou sme ich zrušili.

Môj krátky poznávací zájazd na Sardínii ovplyvnilo daždivé počasie. Na Slovensku nezvyčajné teplo a na ostrove v Stredozemnom mori neustávajúci dážď a teplota mierne prekračovala dvojciferné číslo. 

Konečne som sa dostal do Kene. Túžba ma hnala do slumov. Pozrieť si projekty škôl, sociálnych podnikov a najmä terénnu prácu slovenských dobrovoľníkov. A hľadať odpoveď na otázku, prečo pomáhame ľuďom v Afrike a nezachraňujeme našich v segregovaných osadách?

V poslednom období som navštívil niekoľko miest na Slovensku, kde ma pozvali, aby som porozprával, ako ďalej s vylúčenými rómskymi komunitami. Prečo tam volajú mňa?

Oslovili sme autorov, priateľov aj čitateľov .týždňa, aby nám prezradili, aké nové knihy ich nadchli a sú ideálne na dovolenku, lebo sa nedajú len tak ľahko pustiť z rúk. Výber je naozaj pestrý, od beletrie a poézie cez publicistiské a vedecké texty až po pikošky z futbalových šatní.

Sused ma zavolal po vajíčka. Zvyčajne mi podnos podá cez plot, no tentoraz niesol z kurína plne naložený košík vajíčok. Tak som šiel k nemu.

„Chceš vo vašej dedine Tour Petra Sagana? Spýtal sa ma miestny predstaviteľ cyklistického klubu. Povedal som: jasné, že chcem.

Pri čítaní niektorých pasáží článku Vladimíra Ledeckého o jeho návšteve v Keni sa zainteresovaný čitateľ naozaj nedokáže ubrániť prekvapeniu.