Dva silné umelecké zážitky tejto jesene: Jana Beňová a jej posledná kniha Honeymooooooooon. Skutočný masterpiece. 

Neboli sme žiadna disidentská rodina. O disidentoch sa v mojom okolí ani nešepkalo. Zato si pamätám tie otvorené obálky s časopisom Scientific American v našej poštovej schránke.

Škandál. Výstižnejším slovom sa nedá označiť fakt, že Smer na post detského komisára navrhuje Vieru Tomanovú.

Richard Sulík vo svojom videoblogu o migrantoch s nefalšovanou úprimnosťou hodnou zodpovedného školského pokladníka vyčísľuje, ako by sa mala riešiť migračná kríza v EÚ.

„Staroba prichádza na mačacích labkách,“ povedal mi kamarát a spiklenecky sa pri tom zasmial. Bolo jasné, že už o tom niečo vie. Prišlo mi ľúto toho úškľabku. 

Dvojročné deti sú vyberavé rovnako v jedle ako v poézii. Nezožerú vám len tak hocičo. Dobrá básnička pre tie najmenšie deti je veľké umenie, niečo ako haiku.

Anton Srholec je ako Severka na našej nočnej oblohe. Nikdy som sa s ním osobne nestretla. Naživo som ho videla len pri niekoľkých akciách, na ktorých sa angažoval ako občan. 

Predstavte si, že sa to stane vám. Predstavte si, že prechádzate krajinou, v ktorej sa vôbec netúžite usadiť, lebo šanca, že tu dostanete azyl, je 1,1 percenta.

„Ve škole nás zkoušeli z antiky latiny/a jiných nepotřebných věcí/neučili nás jak se chovat/v koncentračním táboře/vyměnil bych jedničku ze zeměpisu/za schopnost krást brambory/všechno co vím je tu nepotřebné/nebo chápané úplně jinak/lékařů je třeba se obávat/kriminálníci plní roli nadřízených/s inteligencí se tu člověk musí skrývat/jako s nenapsaným úkolem/neustále nastavujeme druhou tvář/celí jsme utvoření z druhé tváře“... 

Mnohí slušní ľudia sú šokovaní, koľko nenávisti sa vyplavilo na sociálnych sieťach voči utečencom od iných, zdanlivo slušných a poriadnych spoluobčanov. S takouto priamou, vražednou nenávisťou neboli ešte nikdy konfrontovaní. Nestretli sa s ňou. Netýkala sa ich. Teraz, keď vidia zábery rodín s malými deťmi, ktorých ženie maďarská polícia, vyhŕknu im slzy, ozýva sa v nich súcit.