Je paradoxné, že tvorcami nostalgie nie sú vždy ušľachtilé veci, vône, okolnosti či ľudia. Adam Mickiewicz, poľský štvanec, romantický básnik, génius a revolucionár, stál pri zapáchajúcej halde odpadkov za krčmou v Paríži a všetok ten ohavný smrad v ňom rozochvel spomienky na rodnú Litvu.

Istý môj známy, ktorý píše knihy a dokonca sa tým živí, odpratával sneh pred svojím domom. Veľká lopata mu poslúžila ako radlica, on sám bol motorom. Keď odhrnul vlastný pozemok a očistil aj svoje dve trblietavé autá, vydal sa na ulicu, aby poslúžil susedom. 

Zrodenie a smrť sú archetypy – a aj keď medicína poodhalila niektoré ich mechanizmy, zostávajú zahalené tajomstvom. Najuspokojivejšie odpovede ešte stále dáva ľudský rozum v kombinácii so srdcom. 

Kritizovať iných a vzdať sa, to dokáže každý. Stačí pár komplexov a nechuť pozrieť sa pravde do tváre. A tak sme s dvoma kumpánmi, pánom Ká a pánom Er, nastavovali prísne a kruté zrkadlo slávnym komikom, hercom i zabávačom svetového i domáceho formátu. Celé roky!

Kamarát Kornel Frňúz si kúpil dve okrasné prasiatka. Také malé, strakaté. No jedno hneď zdochlo. Volal chovateľom, reku, čo mu to predali za kaliku. Chovateľ zašušťal v telefóne a bolo po konverzácii. Telefón už nikdy nezdvihol.

Človek si občas pripadá, že sem bol vyvrhnutý z temnoty dejín – a tak sa potáca v tme vlastných romantizujúcich predstáv o sebe samom aj o svete. Nielen človek, ale aj celé národy sa chytajú slamky a svoju identitu opierajú o slávne skutky svojich predkov, ktoré sa nikdy nestali. 

Prepáčte mi, ale politika ma už nezaujíma. Za svoj život som volil iba raz, aj to stranu, ktorá sa do parlamentu nedostala. Zabil som vzácne hodiny môjho života, zvažoval som, zisťoval a triedil informácie, kriticky ich vyhodnocoval.

Odišiel mi kamarát. Na večnosť, vrátil sa k Stvoriteľovi. Pustovník z paneláku, chlap, ktorý bojoval dobrý boj. Paľko Gábriš, evanjelický farár, rozhlasový kolega, teológ, spisovateľ, priateľ. Keď nad ním premýšľam, premýšľam o všetkých dobrých chlapoch.

Napísať knihu, to je veľká paráda. Ešte väčšiu radosť má však autor z toho, keď kniha skutočne uzrie svetlo sveta. Zrazu ju držíte v rukách, oňuchávate, cítite papier, tlačiareňskú čerň, lepidlo použité vo väzbe i kov oceľového noža rezačky.

Kedy ste naposledy sedeli na múriku? Múrik je fenomén. Na múriku pred Filozofickou fakultou sme sa stretali po prednáškach a diskutovali o zmysle života. Tu sme si tiež dohadovali rande s mojou manželkou, vtedy ešte spolužiačkou. Čo som sa tam na ňu načakal!