Správa, že s Ďurom Kušnierikom pôjdeme robiť rozhovor so slávnym talianskym rozhodcom Pierluigi Collinom, vo mne vyvolala dva pocity – jeden bol nadšenie z toho, že budem sedieť s človekom, ktorý pred niekoľkými rokmi stál pri všetkom dôležitom, čo sa vo futbale odohralo. Ten druhý pocit bol zmiešaný – bál som sa totiž, že keď mu položíme nejakú zlú otázku, vypúli tie svoje guľaté oči, prepichne nás káravým pohľadom, vytiahne červenú kartu a my sa strachom prepadneme pod zem. Zatmie sa nám pred očami a bude po všetkom.

Minulý týždeň sa udiali dve významné veci pre tento časopis – zapojili sme sa do systému Piano, ktorým sa spoplatňuje časť internetových stránok novín, a získali sme svetové ocenenie.

Azda v žiadnom štáte eurozóny neprebieha taká ostrá a vzrušujúca diskusia o eurovale či budúcnosti eura ako v Nemecku. V krajine, ktorú jej elity tradične vnímali ako motor európskej integrácie a stability, akoby zrazu padli všetky tabu.

Domáce intelektuálne elity sediace v mäkkých kreslách pracovní na amerických univerzitách ním pohŕdali. Pre americký ľavicový establišment bol starý reakcionár.

Zmeny v Tunise neprekvapili len tamojšiu elitu. Aj Západ predvádza šokovú reakciu: zmätok, prechmaty, chvatné spisovanie ružových i čiernych scenárov vývoja. Po tejto revolúcii naozaj netúžil.

Christopher Nolan je anglo-americký rodák z Londýna a predovšetkým režisér a scenárista, ktorého meno si rozhodne treba pamätať. V tejto chvíli niet pochýb, že patrí medzi najužšiu elitu hollywoodskych tvorcov a ja osobne mám pocit, že od čias „mladého Spielberga“ tu nebol nikto taký tvorivý a hravý v schopnosti rozprávať príbehy pre svoje publikum.

Raymond A. Moody, autor knihy Život po živote, ktorá v druhej polovici minulého storočia zmenila pohľad ľudí na smrť, zavítal do Bratislavy. Čo všetko sa od napísania knihy udialo?

Laik sa nad medvedími tancami okolo poslaneckej imunity čuduje, odborník žasne. Nadšenec pôjde do referenda, referendový skeptik mávne rukou a ostane doma. A mlčiaca väčšina bude mlčať.

Na žiadosť pána Mojžiša, novinára z časopisu .týždeň, opíšem v tomto texte udalosti, ktoré sa, žiaľ, udiali v mojom živote. Píšem slobodne, bez akéhokoľvek ohľadu na to, či to pre mňa bude mať viac, či menej zlé dôsledky.

V stredu večer sme sedeli so Zuzanou v pohodlných kreslách u nás na chodbe redakcie. Rozprávali sme sa o absurdnostiach nášho sveta, chvíľami sme sa hlasno smiali, no občas sme stíchli a hľadali slová. Faust, Lidice, Moskva, bulvár, divadlo. V jednej chvíli som zapol diktafón.