Film Chlapčenstvo od znamenitého amerického režiséra Richarda Linklatera vzbudzoval očakávania medzi fajnšmekrami, ako aj v širokom kruhu priaznivcov jeho vydarenej ,,Pred-úsvitom-súmrakom-polnocou“ trilógie.

Vygrantované literárne časopisy. S názvami, o akých som v živote nepočula. Raz za čas sa ozvú a chcú nejaké texty pesničiek, úryvok z prózy, poviedku. S ospravedlnením, že honorár pre autorov nemajú z čoho poskytnúť. Vzdychnem a niečo im pošlem. Vzápätí napíšu, že potrebujú foto. A ešte životopis, ale taký – nejaký neformálny, mám napísať, čo rada jem, čítam, aké farby preferujem, kam rada chodím atď... Zanadávam, lebo neznášam takéto vtipnôstky, len ma oberajú o čas, mňa, ktorá nie som ani na fejsbúku. Ale niečo im pošlem, nech už mám pokoj.

Zinka, Lujza a Jurko. Tri z deväťtisíc detí vo veku do siedmich rokov na Slovensku, ktoré majú viacnásobné postihnutie, mentálne aj fyzické. O  bolesti ich rodičov vieme toho málo. A pritom naliehavo potrebujú pomoc. Štát im ju zatiaľ neposkytuje.

Sú starí aj mladí, vychudnutí, ale aj pri tele. Niektorí majú na tvári úsmev, iní, naopak, vyzerajú, akoby sa blížila ich posledná hodina. Dajú sa stretnúť na chodníkoch veľkých miest, ale aj na stratených lesných cestičkách. Najmä ich je však čoraz viac. Sú to bežci.

Mysleli sme, že uhorková sezóna prinesie iba treťotriedne mediálne klepy. Ibaže nie! Napríklad štátne rádio sa v solídnej predpoludňajšej reportáži venovalo téme, ako prežiť v zdraví letné festivaly. Lekár, ktorého si tam prizvali, nás poučil, že je dobré, keď jeden človek z partie pije o polovicu menej ako ostatní, aby potom, keď sa kamoši spijú, mohol on, solidárny poloopitý kamoš, uložiť ostatných do stabilizovanej polohy. Nech sa nepodusia zvratkami. Hm, lekár je realista! Nuž a ja, stará konzerva, som si vždy myslel, že zabaviť sa dá aj bez prehnaného alkoholu.

Zvýšenie DPH z obdobia Radičovej vlády malo byť dočasné. Po znížení deficitu mala sadzba klesnúť. Lenže máločo je trvácne ako dočasný vládny program.

Dozrel čas, aby sme preformátovali naše dejiny. Už to nie sú len dejiny národného obrodenia, dejiny Štúra a Hurbana či ich mináčovských interpretácií. Už nie sme národom, ktorý musí dokazovať svoje hranice. Už sa o ne nemusíme báť a vieme ich prekročiť.

Časť verejnosti vníma pochod za život kriticky, niekedy až veľmi kriticky. Liberáli nechápu, načo také veľké haló, keď počet interrupcií klesá. Snaha chrániť ľudský život v jeho začiatkoch im pripadá ako morálny fetiš. Veď by bolo absurdné, aby zhluk buniek prevážil utrpenie žien, ktoré si nemôžu dovoliť dokončiť tehotenstvo. Nie preto, že deti nechcú, ale preto, že sa nemôžu o ne postarať: lebo boli znásilnené, lebo živoria na hraniciach chudoby a prežitia, lebo im chýbalo vzdelanie, na ktoré mali právo a otehotneli príliš mladé... Ľavici prekáža Katolícka cirkev.

„Snívam o tom, že jedného dňa budú moje štyri deti žiť v krajine, v ktorej ich nebudú posudzovať podľa farby pokožky, ale podľa charakteru.“ Týmito slovami ukončil Martin Luther King svoj najslávnejší prejav Mám sen. Predniesol ho v auguste 1963 pred Lincolnovým pamätníkom vo Washingtone na demonštrácii, ktorou sa končil pochod hlavným mestom.

Anexia ministerstva pôdohospodárstva a podriadených inštitúcií rodinou a rodákmi ministra Jahnátka je čo do rozsahu a iných zvláštností (všetci jedna dedina) úplná bizarnosť. Tento úkaz sa však dá aj zovšeobecniť: rodinkárstvo nielen v užšom význame dynastických nominácií či zamestnávania širšieho príbuzenstva, ale najmä v zmysle budovania sociálnych a klientskych sietí je už súčasťou DNA slovenského verejného sektora.