V polovici marca sa v médiách každoročne objavujú polemiky na tému slovenského štátu. Kritici právom pripomínajú, že je nesprávne nahovárať si, že to bolo pre Slovákov šťastné obdobie.

Smer nemá súpera, hlave štátu chýba rozmer, krajina stratila náboj a mnohí z nás nádej. Ale nie je to beznádejné. Iba treba pochopiť problém – a ten je ukrytý v slávnych voľbách z roku 1998.

Historická pamäť ako slúžka mocenských záujmov. Konšpiračné teórie o novembri 1989, riadenom KSČ a ŠtB. Postupná premena tajných spolupracovníkov na obete lustrácií. Mediálny komplot ako nástroj nástupu Vladimíra Mečiara k moci. Lož ako pracovná metóda. Clementisova baranica na Gottwaldovej hlave, bez Clementisa, vo všetkých učebniciach, velebiacich „Víťazný február“ 1948. Oslavy tisícstopäťdesiateho výročia príchodu Cyrila a Metoda.

Súčasná kríza je krízou odkladania. Rok 2008 bol vyhlásený za jej začiatok, hoci sa začala podstatne skôr a rok 2010 za jej koniec, hoci sa nič neskončilo. Na rozdiel od Veľkej hospodárskej krízy, ktorá prišla ako prírodná katastrofa, tá dnešná sa rozložila v čase a vlečie sa. Jej skutočné riešenia sa odkladajú v lichej nádeji, že sa napokon vyrieši sama od seba, keď si na ňu zvykneme, ako nám hovorí so stredoeurópskym úškrnom slovinský ekonóm Jože Mencinger.

Stačí posúvať granitové kocky na pamätníku Jána Langoša v Banskej Bystrici a po písmenkách sa vám ako skladačka odhalí jeho obľúbená veta: Ten, kto nepozná svoju minulosť, je odsúdený opakovať ju.

Keď hovoríme o štáte, bežne ho stotožňujeme s vládou. Štát je však výrazom usporiadania spoločnosti, jej verejného spravovania, vnútorného členenia územia a jeho infraštruktúry, vonkajších hraníc a miery štátnej suverenity. Základná architektúra štátu je aj odpoveďou na otázku, aká má byť vnútorná deľba politickej moci a rozdelenie politickej, finančnej a justičnej moci. Spor o architektúru štátu a jeho inštitúcií má zásadnú povahu.

„To bolo ešte v čase, keď sa budovala demokracia a bola nádej, že spravodlivosť sa zlepší. Dnes je stagnácia,“ povedala Anna Remiášová v diskusii Nadácie Polis, na ktorej sa pod taktovkou Lucie Faltínovej zúčastnila s Ľubou Lesnou a Jaroslavom Ivorom. To slovo znamená obdobie hlbokej nehybnosti znormalizovaného režimu, ktorej koniec signalizoval Milan Šimečka. Ale je možné, aby v slobodnom svete Radbruchovho pravidla, že právo nemôže byť nad spravodlivosť, fungovalo ako v reálnom socializme právo bez spravodlivosti?

„Pravda a láska zvíťazia nad lžou a nenávisťou,“ povedal v novembri 1989 Václav Havel. Havlov poetický výrok nahradila 3. marca 1991, v deň medializovanej lži o cenzúrovaní Vladimíra Mečiara zo strany VPN, lož ako pracovná metóda. Posadila Mečiara na dvadsaťročie na koňa. Postupne sa však lož stala rutinou verejného života a osvojila si ju celá politická scéna.

Monumentálnu plastiku Jozefa Jankoviča Čas už na bratislavských Ostredkoch neuvidíte. Padla v roku 2011 za obeť výstavbe novej administratívnej budovy spoločnosti Lidl. Ostane len jej fotografia v monografii Juraja Mojžiša a ako akási zvláštna náhrada firmy Lidl päťdielny súpis Sabiny Jankovičovej a Romana Popelára Sochárske diela na území Bratislavy 1945 – 2012, o ktorom sme debatovali v rámci jesenných diskusií Juraja Mojžiša v Stredouerópskom dome fotografie.

Štefan Hríb v editoriali (.týždeň 29/2013) hľadal odpoveď na provokatívnu otázku, ktorú mu položil hudobník a architekt Matúš Vallo: Prečo tu žiť? Ukázalo sa, že táto otázka zaujíma veľa našich čitateľov. Otvárame preto diskusiu, v ktorej sa hľadajú dôvody, prečo tu ostať, prečo sa sem vrátiť alebo, prečo tu už viac nežiť.