Bukovo-jedľovým pralesom na severovýchode Slovenska hrozí, že ich vymažú zo zoznamu UNESCO. Usilujú sa o to ochranári zo združenia VLK. Paradox? Nie, logický krok, pretože sa tam ťaží drevo.

Dianie na severe od našich hraníc je napätím demokracie a liberalizmu, ale aj súbojom predstáv, či si pád komunizmu žiadal tvrdšiu revolúciu. O tom, čo sa deje v Poľsku, hovorí konzervatívny sociológ Michał Łuczewski.

V roku 1970 získal film Sladké hry minulého leta režiséra Juraja Herza, scenáristky Alty Vášovej a kamermana Doda Šimončiča hlavnú cenu festivalu v Monte Carlo. Ako to súvisí s dneškom?

Amfiteátre a letné kiná na Slovensku boli po revolúcii považované za produkty minulého režimu, ktoré sa dnes nedajú na nič normálne použiť. Ale dnes je všetko inak. Obľuba amfiteátrov z roka na rok rastie.

Slovenský národ by bez zjednocujúceho spisovného jazyka vznikal veľmi ťažko. Málo doceňujeme, na čo sa v polovici minulého storočia podujali Ľudovít Štúr a jeho spolupracovníci.

Pri jednom stretnutí, na grilovaní rýb a po druhej fľaške dobrého vína u nás na dvore, vznikol nápad zrealizovať „šalený“ festival.

Na Poľsko sa možno teraz kdekto pozerá zvrchu ako na krajinu zaostalú, tmársku, v ktorej sa preto darí podivným politikom. No stačí zájsť do kina a spoznáte aj celkom iné Poľsko.

Milí priatelia, objektívna pravda vraj neexistuje. Všetko je otázkou postoja. Poznáme ten kreslený vtip, dvaja sa pozerajú na rovnaké číslo, no každý z inej strany. Jeden vidí deviatku, druhý šestku. Obaja majú pravdu, no ako vyrátajú rovnicu svojho života? 

Polská vláda chystá zákon, který má podle jejích odpůrců ztížit práci kritickým médiím.

Sú to presne štyri roky, odkedy som hrdá Petržalčanka. Bývame v takzvanej Starej Petržalke, rovno oproti kúpalisku Matador, v obyčajnom paneláku. Nič honosné. Ale toto miesto je neskutočne krásne. Zvlášť v lete.