Tak teraz, keď už je toho plný bulvár (aj keď mi je ľúto, že ste to vy nevedeli prví), môžem konečne o tom hovoriť. Môžem konečne písať do tohto svojho týždenného terapeutického denníčka o tom, aké to je, keď sa po 30 rokoch vžívam do roly mamy. Mamy ako takej, ale v tomto štádiu najmä do mamy svojej. Nikdy som to nejako veľmi neriešila, vediac, že som bola, minimálne jednostranne, totálne nechcená, ale teraz, ako sa mi pomaly zväčšuje bruško, a nálady a emócie sa striedajú ako po nejakej šialenej droge, pričom citlivosť je nastavená na maximum, mám pocit, že moja mama musela byť asi bohyňa.

Nechajme súťaž súťažou, porotcovia nech hodnotia vína a spoznávajú Slovensko, my obyčajní slovenskí smrteľníci máme oproti nim tú výhodu, že svoje slovenské vína môžeme spoznávať celý rok.

Vitamíny delíme na šesť základných typov. Volajú sa A, B, C, D, E a K. O tých prvých piatich sme písali v predchádzajúcich piatich číslach .týždňa, o tom šiestom zatiaľ nebola reč. Takže, čo je to za vitamín a prečo sa nevolá F? Prečo odrazu ten skok v abecede?

Jar, to romantické obdobie pučiacich stromov, zelenajúcej sa trávy, prebúdzajúcej sa prírody a sennej nádchy, máme šťastne za sebou. Tento rok trvala asi tak dva dni a po nich prišlo leto. Teda pálivé slnko, horúco aj v noci, prepotené tričká, intenzívny pitný režim. Ledva skončená zima sa dotkla jari a tá sa premenila na leto.

Lietadlo sa dotklo zeme v Paname, cez okienko som videla ako sa ostré slnko opiera do dlažby. Prechádzala som chodbami letiska a hľadala toaletu, neskôr miesto, kde počkám na ďalší let. Neznámi mladí ľudia mi začali kývať a vykrikovať moje meno. Boli to Venezuelčania. Prestupovali na iný let, tak ako ja. Dali sme sa do reči, tam uprostred prúdiacich davov a batožín, príchodov a odchodov. Povedali mi, že čítajú môj blog a veľmi dobre rozumejú, čo na Ostrove zažívame.

„Před mými zraky běží datum 16. května 1945, kdy se s nesmírnou slávou vracel prezident Beneš z emigrace do vlasti. „Ať žije! Ať žije!“ volal mu vstříc náš lid ze všech koutů naší země. Václavské náměstí bylo naplněno hlava na hlavě, když z tribuny se ozval jeho hlas. A 25. února 1948 prochází ozbrojená milice pražskými ulicemi a na čele má napsáno: „Ukřižujte ho!“. A Staroměstské náměstí je naplněno hlava na hlavě.“ (Lukavská, J.: Deníky z let 1925 až 1954. Eroika, Praha 2013, str. 357)

S rodinou žijem v hlavnom meste Kanady a musím povedať, že sú tu skvelé podmienky na život s malým dieťaťom. Množstvo parkov, detské ihriská, v lete dokonca bezplatné kúpaliská. Tento luxus si Kanaďania platia z daní. Kde nie sú kúpaliská, sú pri ihriskách fontány či skôr vodné osviežovače, ktoré si môžu deti samy spustiť. Osviežiť sa dá aj na mestských plážach pozdĺž celej rieky Ottawa. Pláže sú pieskové a voda celkom čistá.

Keď som bola malá, moja mama ma nútila dojedať všetko jedlo. Veta, ktorá ma mala prinútiť, aby som všetko dojedla, znela: „Nenechaj ani lyžičku jedla, pamätaj si, na svete je veľa detí, ktoré nemajú čo jesť.“

Mierne zakrivené živé ploty, pasienky s pohodlne odpočívajúcimi kravami, rodinné dedinské hostince, s láskou opatrované kamenné domy, drevené okenice – neskutočne sa teším na svoje ďalšie potulky po francúzskom vidieku.

Pred ôsmimi rokmi som mal tridsaťosem. Sníval som o živote s Pampeliškou a lúčil som sa so snami o živote s matkou môjho syna Jakuba. Pampeliška má už bábo s niekým iným, môj malý Kuba má takmer sedemnásť, ja mám štyridsaťšesť, už rok mám ženu Ludmilu, ktorá je, podobne ako jej svätá predchodkyňa, už babička, a tak som ja v štyridsiatich šiestich dvojnásobný dedko.