Prepustenie z práce a dni, týždne, mesiace či dokonca roky bez zamestnania patria medzi najťažšie životné situácie. Potvrdí to asi každý človek, ktorý sa v tejto situácii ocitol. Tzv. boj proti nezamestnanosti a vymýšľanie receptov na zvyšovanie zamestnanosti je preto neodmysliteľnou súčasťou nielen všetkých predvolebných kampaní, ale následne aj vládnych programov. Ten najnovší nie je výnimkou.

Ak s programom vlády nesúhlasím, poviem, že s ním nesúhlasím a nie, že ho nevidím. Takto politicky, ale v dobrom, by som na úvod rád povzbudil našich pravicových priateľov, v opozícii aj v médiách, na pripravenosť na skutočnú hodnotovú diskusiu o programe vlády SR.

Vždy keď sa dozvedáme o udalostiach, ktoré otrasú svetom, o katastrofách a masakrách, máme pocit nielen zahanbenia (ktorý trvá len príliš krátko) z našich kverulatských predsudkov a z vlastných malých trápení, ale tiež sa viac zaoberáme hodnotou našich vlastných aktivít.

Všetci zomrieme. Smrť je nevyhnutná. Život je krátky a prchavý. Jediná nádej, ktorú máme, je umenie.

My krásne ženy to máme neuveriteľné ťažké. U mužov ľahko dosiahneme všetko, čo potrebujeme, má to však aj opačnú stránku mince. Ostatné ženy nám to nikdy neodpustia a budú nás nenávidieť.

Do jednej školy v štvrti Cerro prišla návšteva z cudziny. Doniesli so sebou zošity a ceruzky. Dva dni pred ich príchodom presadila učiteľka najusilovnejšie deti do prvých lavíc a požiadala žiakov, aby doniesli z domu nejaké izbové rastliny. Na okrasu. Riaditeľka na rannom zhromaždení všetkým jasne vysvetlila, že kým bude vzácna návšteva na škole, nikto nebude pobehovať okolo hlavného vchodu a predávať sladkosti.

Pri 40. výročí aféry Watergate nám hrozí, že budeme opäť počúvať o veľkom mýte, morálke a najlepšej hodine americkej žurnalistiky.

V skutočnosti je to kľukatý príbeh s vrcholmi a smutným koncom. Vďaka pôsobeniu v štyroch vládach tu 20 rokov symbolizoval reformy, kompetentnosť a zdravý rozum v ekonomike. Ako 51-ročný odchádza z najvyššej politiky takmer bez možnosti návratu.

Laureátka Nobelovej ceny za mier, žurnalistka, ľudskoprávna aktivistka a predovšetkým „matka revolúcie“, ako ju teraz nazývajú v Jemene. Život Tawakul Karmanovej sa od vlaňajšieho októbra, keď dostala nobelovské ocenenie, výrazne zmenil. Tridsaťdvaročná matka troch detí sa stala symbolom.