Milí priatelia, moja manželka vynašla detektor trápnosti. Kým sme boli mladší, utajovala to predo mnou. Bála sa výsmechu, nepochopenia, či dokonca odmietnutia.

Pred sto rokmi vyšli Chestertonove Ohromné maličkosti. Najznámejšia esej z tejto výbornej zbierky má názov O ležaní v posteli a je niečím medzi chválou lenivosti a fascináciou tým, čo aj v prázdnej spálni človeka obklopuje. Budúci týždeň by som chcel okrem iného ležať v posteli. Robím to totiž veľmi rád. Samozrejme, nie keď som chorý a nie, keď som totálne unavený. Rád ležím v posteli, čítam, počúvam hudbu, píšem (aj teraz tento text), raňajkujem. Vraj to tak rád robil aj Winston Churchill, takže máme aspoň niečo spoločné.

Alessandro Baricco: Pán Gwyn, Andrzej Stasiuk: Bílá vrána, Ivica Ruttkayová: Hadia žena, E. Boboš Procházka, Marek Wolf: Diversion, Shugo Tokumaru: In Focus?

Mám babičku v domove dôchodcov. Dnes sa tomu zariadeniu hovorí trochu inak, myslím, že domov seniorov, ale výsledok je ten istý. Babička je zdravotne relatívne v pohode, hlava jej pracuje ako zamlada a jesť jej chutí. Okrem občas nedobrého výkonu kuchyne sa na nič nesťažuje.

Niekto musí zostať stáť na schodoch do lietadla, povedať posledné zbohom, držať vreckovku a utrieť zaslzené oči. Niekto tu musí zostať, aby bolo komu posielať listy, farebné pohľadnice a aby bolo komu volať zo všetkých tých diaľok. Niekto musí zostať, aby sa mohol starať o dom, kedysi plný detí a príbuzných, aby mal kto poliať kvety a starať sa o psa, ktorého tu museli nechať.

V známom „marshmallow teste“ z konca šesťdesiatych rokov sa skúmali reakcie štvorročných detí, ktoré mali po jednom vstúpiť do miestnosti a rozhodnúť sa, či si obľúbenú sladkosť (marshmallow) zoberú okamžite, alebo počkajú.

Keď porovnáme vývoj Slovenska v 20. storočí s vývojom niektorých významných európskych národov, udrie nám do očí ich zostup a slovenský vzostup. Pred sto rokmi bola Veľká Británia veľmocou v prvej kategórii, aby v nasledujúcich rokoch stratila svoju koloniálnu ríšu vrátane Indie a významnej časti Afriky. Niečo podobné sa dá povedať o Francúzsku. Rusko sa posunulo z pozície veľmoci, v ktorej bolo už prinajmenšom dve storočia predtým, do pozície superveľmoci. Cez rozšírenú sovietsku štátnosť a ideológiu komunizmu vládlo polovici sveta. Zrútením ideológie však Rusko o toto všetko prišlo. Globálnu ideu nemá, rozpadom Sovietskeho zväzu sa ocitlo za hranicami Ruska dvadsať miliónov Rusov.

Všetci máme radi malé hračky, napríklad tie z kindervajíčok. Na malých hračkách je niečo veľmi milé, čo v nás prebúdza deti až do vysokého veku. Nuž, a ľudia, ktorí sa dokážu hrať s tými najmenšími hračkami, bývajú odmenení nielen radosťou z hry, ale niekedy aj Nobelovou cenou.

Musí byť Francúzsko stále v niečom výnimočné? Ešte sme sa nespamätali z toho, že Francúzky si údajne vedia užívať život, zásadne nepriberajú a aj keby prišiel Súdny deň, nezabúdajú, že sú príťažlivé ženy. To sa najnovšie máme koriť pred ich prvenstvom aj v záležitostiach výchovy?

Možno by sme mali najprv odpovedať na otázku, odkedy dokedy siaha dvadsiate storočie. Od Einsteina po rozlúštenie tajomstva Higgsovho bozónu? Alebo od Fleminga po klonovanie? Od Misa Criolla po Salvadora Daliho či od Chaplina po Johna Lennona? Prípadne od mníchovského pivného puču po Auschwitz? Od dobytia Zimného paláca po gulagy? Potom od gulagov po Veľký pochod a odtiaľ po horu lebiek Pathet Lao?