Detské ihrisko, deti sa hrajú v pieskovisku, dve matky sa stretli po dlhšom čase. „Kde máte Kristínku?“ pýta sa prvá. „Od septembra chodí do škôlky,“ odpovedá Jankova mama. „A to sa vám ako podarilo?!“ prekvapene reaguje pani, ktorej sa o synčeka starajú cez deň jej rodičia.

Občas si vravím, že tu v strednej Európe prežívame najlepšie časy, aké sa nám kedy pošťastili. Posledné týždne, keď sa Česko, a vďaka nemu aj ostatné krajiny naokolo, vrátili do doby alkoholového temna, ma však z tejto istoty vykoľajili. Najmenej dve desiatky ľudí, ktorí zomreli len preto, že si dali „frťana“, to je niečo, o čom som dosiaľ len čítal alebo začul. A to som, pokiaľ ide o alkohol, zažil toho už dosť.

Konferencia v Hamburgu. Mladý prednášajúci z univerzity prednáša festivalovým promotérom, čo je pekná zmes ľudí, zväčša nadšencov rôzych hudobných a módnych smerov všetkých generácií . Vedec je presvedčivý, aj keď mi trochu prekáža také to potvrdzovanie úplných samozrejmostí po každej druhej vete... „am I right?“... tajomné ticho, až kým sála nezabručí rozpačité polozborové „yes“. Tajomný výraz nasvedčuje, že príde niečo veľké.

To, že Daniel Lipšic ohlásil novú stranu, asi nikoho neprekvapilo. Len ťažko sa dalo predstaviť, že po avizovaných týždňoch mapovania nálad vystúpi s vyhlásením, že národ o jeho stranu nemá záujem. A to aj keby to hneď bola pravda.

Mám Rusov rád. Ale nemám rád Rusko. Najmä to dnešné, zákerne diktátorské, mafiánske, niekde v hĺbke stále totalitné, to Rusko, z ktorého k nám v dnešnej putinovsko-medvedevovskej konštelácii nemôže prísť nič dobré. To neznamená, že k nám z Ruska nemôžu prísť dobrí Rusi, pretože tých je aj v dnešnom Rusku veľa. Problémom však je, že k nám prichádzajú a zrejme v omnoho väčšom množstve, aj zlí Rusi. Prichádzajú nielen so svojimi miliónmi a niekedy aj miliardami dolárov, ale aj so svojimi východnými spôsobmi. Tie spôsoby spočívajú v presvedčení, že kúpiť sa dá všetko, že demokracia a právo sú len škrupinky, polícia je neškodná, zákony ohybné a politici úplatní.

Najrozpačitejší štátny sviatok, aký na Slovensku máme, poznačilo tentoraz aj nepriaznivé počasie. Oslavy Dňa ústavy vo vetre a daždi akoby naznačovali odpoveď, či naozaj neprišiel čas tento sviatok zrušiť.

Barack Obama pred štyrmi rokmi porazil svojho republikánskeho súpera Johna McCaina svojou víziou nádeje a zmeny; bola to „zmena, ktorej môžeme veriť". Paradoxom prezidenta, ktorý dnes obhajuje svoj úrad proti Mittovi Romneymu, je silné varovanie pred zmenami, ktoré by čakali Romneyho Ameriku, takmer nostalgia za Spojenými štátmi, v ktorých dnešné generácie vyrástli, no ktoré už nasledujúca generácia zažiť nemusí. Minulotýždňový zjazd Demokratickej strany, ktorý oficiálne nominoval Obamu za kandidáta na ďalšie štyri roky, bol plný volania po uchovaní toho, čo charakterizovalo blahobyt a dobrý život Američanov posledného polstoročia ? od možnosti väčšiny ľudí nájsť si dobrú prácu a slušné bývanie až po veľké zdravotné programy Medicare a Medicaid. Bolo to volanie za Amerikou, ktorá ponúkala kombináciu tradičného amerického sna, kde sa tí usilovní a pracovití bez ohľadu na svoj pôvod môžu dostať (niekedy až v ďalšej generácii) k ovociu svojej práce, a sveta, v ktorom sa štát nakoniec aspoň nejakou formou postará o slabších a pomôže núdznejším. Nostalgiu tomuto volaniu dodáva skutočnosť, že táto Amerika existuje čoraz menej, a že dlhy, ktoré táto Amerika vyrobila, bude musieť niekto zaplatiť. Amerika má na začiatku druhého desaťročia druhého tisícročia prvú generáciu nových dôchodcov, ktorí sa narodili po 2. svetovej vojne. Sú relatívne zdraví, plní energie, relatívne bohatí (často so štátnymi alebo firemnými penziami), majú niečo vyše 65 rokov a ďalšich 20-30 rokov aktívneho života pred sebou. Nie je vylúčené, že táto generácia dôchodcov, ktorá bola podľa Davida Brooksa dokonca vytvorila úplne novú vekovú skupinu v spoločnosti, skupinu aktívnych penzistov s osobitnými návykmi a potrebami, bude v tejto podobe aj generáciou poslednou. Tá ďalšia o 20 či 30 rokov na to všetko už nemusí mať peniaze.

Vlani v lete sa mi snívalo o Vladimírovi Putinovi. Prebudil som sa, otriasol sa a dal som sa dokopy, vyšiel som z bytu a zamieril k výťahu. Mal staré, umelé tlačidlá zo sovietskej éry. Stlačil som prízemie. Až dolu.

Medzi deťmi je to vraj najznámejšia a najobľúbenejšia zelenina. Niet sa čo čudovať: je farebná, sladká, dá sa perfektne hlasno chrúmať a navyše – neuveriteľne ľahko sa dá nakresliť. Mrkva je skrátka super.