„Celý šíry svet je len úzky most, nesmieš sa však báť!“ Piešťanský rabín stojí na pódiu s klezmer kapelou a spieva tieto fantastické slová v jednoduchom refréne. „To je židovská pesnička, ktorú učia spievať deti odmalička,“ vraví mi kamarát. „Niečo ako náš kohútik jarabý.“

Většina komentátorů se shoduje: Miloš Zeman vyhrál prezidentské volby mimo jiné i proto, že na protivníka vytáhl tzv. národoveckou kartu Benešových prezidentských dekretů o poválečném vyhnání českých Němců, na kterou jeho odpůrce neuměl takticky odpovědět. V demagogickém souboji kandidátů nestačilo prohlásit, že jsou dekrety mrtvé a obavy o navrácený majetek liché, že to jen z dnešního pohledu se jeví Beneš jako zločinec, protože v kontextu světové války bylo vše jinak. Bylo třeba odpovědět bez vytáček: pane kolego, máme oba na věc naprosto stejný názor, vyhnání bylo historicky nevyhnutelné, soužití Čechů a Němců nemožné, postupimskou dohodou odsouhlasené a tudíž naprosto politicky i morálně v pořádku. To ovšem aristokratický duch tvrdit nemohl, protože si navzdory pokušení relativizovat morálku vlastně nic takového nemyslí a kdoví, co na to téma mnohokrát veřejně tvrdil v Rakousku.

Keď Terézia Vansová písala poviedku o nevinnej farárovej dcérke Julinke, ktorá sa chystala na svoj prvý vstup do spoločnosti, iste netušila, že raz sa budú za debutantky považovať aj ženy, ktoré sa v spoločnosti už dávno producírujú a majú dokonca deti.

Nie, naozaj si nemyslíme, že by sa dnes v našej krajine mali zo zbierok básní stať bestsellery a z ich autorov televízne celebrity. Ale aj tak: hoci sa to môže zdať neuveriteľné, na Slovensku dnes vychádza zaujímavá poézia, ktorá sa číta, o ktorej sa hovorí.

Český kultúrny historik Jiří Rak napísal na margo českého prezidenta, že má funkciu akéhosi náhradného kráľa. Česká spoločnosť kráľov mala, má teda čím pomeriavať. Slovenská pozná akurát chalupkovskú romantickú službu slovenskej družiny kráľovi, chorého kráľa Janka Kráľa a starých rozprávkových kráľov, hľadajúcich princov pre dcéru a krajinu.

Som ročník 1945. V škole sme sa dozvedali, ako stachanovci lámu rekordy v baniach a pri sústruhoch, najviac mlieka dávali sovietske kravy (tá najvýkonnejšia sa volala Poslušnica I.), Mičurin vypestoval obrovské kadečo, politickú ekonómiu sme sa učili z Nikitina (žiadne zbytočné teórie, iba definície), namiesto filozofie sme mali marxizmus-leninizmus. Najlepší ekonóm bol Nikitin, najlepší biológ Mičurin, najlepší psychológ Pavlov, a tak ďalej.

Budúci pondelok sa uskutoční druhá inaugurácia Baracka Obamu. Americký prezident si dá vo svojom druhom a poslednom volebnom období záležať na tom, aby vystupoval ako príjemný, dôstojný a umiernený prezident, ktorý má dobré spôsoby.

Zneužívanie je smutná vec. To slovo samo osebe je strašidelné, a je to tak dobre. Ak sa, samozrejme, používa tak, ako sa má. Naposledy sme sa dozvedeli o tom, že niekto zneužíva deti. Dokonca to robia učitelia. Zaznelo to z úst premiéra, človeka, ktorý je jedným z najinformovanejších v štáte a ktorého slová by mali mať patričnú váhu. Tým pádom mal nasledovať celospoločenský otras, rodičia mali zbystriť pozornosť, polícia takisto, médiá by mali biť na poplach. Nič také sa nestalo.

Nedávno som znova dovolenkoval v Európskom parlamente. V jednu obyčajnú stredu som si vypočul sedem pódiových diskusií, občerstvil som sa na troch recepciách a trikrát som si dal kávu od obsluhy v sálach. Pri pódiovej diskusii „Resistance to Austerity“ ma zaujal rutinný ostych, s akým šéfka európskych antiimperialistických ľavičiarov odmietla kávu od africkej obsluhy. Deväť tlmočníkov šetrili menej, pozdnemarxistické súvetia východných Nemcov spôsobili, že sa zo sklených kójí začalo pariť.

Amerika bola nespochybniteľnou superveľmocou 21 rokov. Presne toľko je od rozpadu Sovietskeho zväzu. Američania majú stále najmocnejšiu armádu aj najväčšiu ekonomiku na svete, ale inak začínajú pripomínať regionálnu mocnosť.