Keď sa po prvom novembrovom mítingu na bratislavskom Námestí SNP objavili vzadu za tribúnou herečky zo SND, ktoré nás prišli podporiť, blyslo mi hlavou, že „naša vec je napoly vyhratá“. Lebo herečky z elitného divadla majú absolútny cit pre úspech.

Na oboch stranách Atlantiku má pravica problém. Chýba jej líder. Je to ako parafráza Dr. Johnsona. Zvolenie Baracka Obamu je triumfom nádeje nad skúsenosťou. Američania zaťali zuby a za odmenu dostali ďalšie štyri roky s Obamom. Prečo to urobili? Tí, ktorí sú závislí od štátu, zamestnanci vo verejnom sektore, slobodné mamičky, ktoré sa „vydali za štát“, a tak ďalej mali dôvod za Obamu hlasovať. Zvyšok nie.

Bol to tento rok čudný Deň boja za slobodu a demokraciu. Prezidenta republiky, predsedu NR SR a predsedu vlády, ktorí ho mali úradnej z moci oslavovať, nebolo, hoci ináč oslavujú radi a kladú vence všade, kde sa dá. Ľudia, ktorí mali s Novembrom 1989 niečo spoločné, dumali v teplých sálach. Na Námestí SNP nás bolo zo štyridsať, povedali sme si, aká je sloboda nesamozrejmá, a najviac vtedy, keď o ňu nikto nestojí, lebo, ako hovorí Edmund Burke, zlo môže vyhrať len vtedy, keď sa dobro proti nemu nepostaví.

Americké prezidentské voľby majú pre mňa veľké čaro. Už štvrtýkrát za sebou som sa vrátil do Washingtonu, aby som ich pozoroval v priamom prenose.

Boj proti konzumnému kapitalizmu vždy oslovoval časť mladých ľudí, intelektuálov aj umeleckú bohému. Lenže, čo ak kontrakultúra v skutočnosti náš hospodársky systém neohrozuje, ale poháňa?

Čo rozumné sa dá povedať o voľbách, v ktorých dvoch lídrov delí jedno percento? Keby Romney získal o stotinu viac, bola by to už iná Amerika? Aký trend je vôbec možné dohľadať v takto dlhodobo ostro rozdelenej krajine? Nie je Obamov tesný triumf skôr vecou momentálnej nálady, krajšieho úsmevu či dokonca náhody (hurikán Sandy), než hlbinnej zmeny Ameriky?

Na zápas v Prahe proti Levu asi nikto z ľudí, ktorí tam boli, len tak ľahko nezabudne. Atmosféra v hale bola naozaj neskutočná. Nepamätám si, že by fanúšikovia nejakého mužstva vytvorili v hľadisku súpera v úplne inom meste, v inom štáte, takú kulisu. Už keď sme vyšli na rozkorčuľovanie, tak sme mali pocit, že sme na štadióne Slovana. A počas zápasu to bolo ešte oveľa výraznejšie. V hľadisku boli naše zástavy, dresy, šály – pri hymnách diváci nahlas spievali tú našu. Musím povedať, že mi z toho až zimomriavky behali po chrbte.

Ľahšiu časť eurokrízy máme za sebou. Doteraz stačilo rozdávať sľuby. No pomaly treba začať zháňať peniaze na ich plnenie. Šetrením. A to bude bolieť. Niektorých asi viac, iných menej, isté však je, že to bude bolieť všetkých. A preto sa do toho nikomu príliš nechce.

Bol som v Grécku. Poučený mienkotvornými médiami i paňou z autobusu, ktorá takmer celú cestu z Modry nadávala na obyvateľov tohto sympatického štátu, som sa rozhodol, že budem pozorovať, ako to vyzerá v praxi. A skutočne. Gréci sú tuční a popíjajú kávičku. Tak by sa dala zhrnúť predstava serióznych i bulvárnych médií, a je to tak aj v realite. Posedávajú pri mori. Aj to je pravda. A my im posielame na toto všetko peniaze. No hrôza. Aj autá tam furt chodia a dokonca aj eskalátory v metre. Tak vyzerá kríza? Super, už sa na tú krízu tešíme, čo?

Rozhovor s Ľubošom Pástorom, profesorom finančnej ekonómie na University of Chicago, o tom, či sa americkí ekonómovia posunuli doľava a či existuje stredná cesta.