Vízie, sny, programy. Politické programy číta málokto. Stáva sa pomerne často, že aj ich autori majú problém s pasážami, ktoré sami nepísali. Teda, azda s výnimkou úplne prvého Programového vyhlásenia VPN z 20. novembra 1989, ktorý vznikal „na úsvite revolúcie“ na najvyššom poschodí Filozofickej fakulty Univerzity Komenského a mal necelú jednu stranu. Písali sme ho v eufórii a v jednom okamihu, keď sa zdalo, že sa blížia tajní, Martin Bútora navrhol, aby sme ho zjedli. Sedeli sme vtedy na pracovisku programátora Alfréda Zimmermanna. Mimochodom, neviete niekto, čo je s ním?

K zvratom vo voľbách často dochádza v dôsledku ekonomického vývoja, najmä v krušných časoch. Keď je slabý rast a málo pracovných miest, voliči vyháňajú úradujúcich politikov – či už ide o španielsku ľavicu, francúzsku pravicu, alebo holandských centristov.

Minulý týždeň som sa vydal na cestu do USA s miernym pocitom ľútosti, že mi unikne väčšina osláv diamantového jubilea vo Veľkej Británii. Nemusel som sa však obávať. Americká televízia vysielala podrobné prenosy londýnskych radovánok: od nadšených profilov členov kráľovskej rodiny (Harry – princ a vojak či Kate – žena z ľudu, ktorá sa možno stane kráľovnou), až po živé prenosy flotily na londýnskej Temži. Skutočnosť, že na kráľovnin slávnostný sprievod vytrvalo pršalo, vyriešili televízni producenti po svojom: nahnali pred kamery rozličné britské „týpky“, ktoré ako karikatúry svojej národnej povahy donekonečna opakovali klišé „Milujeme dážď!“.

Psy sa pred výstavami krásy síce nezúčastňujú hromadných sústredení, ani ich fotografie na bilbordy neupravujú vo Photoshope tak, aby mali neprirodzene natiahnuté krky a predĺžené nohy. Určitým procedúram sa však nevyhnú, hladovku nevynímajúc.

Reformnému tigrovi spod Tatier, ktorého v minulej dekáde oslavovali svetové médiá, pĺzol kožuch už dávno. Ani chrup mu neslúžil tak dobre ako kedysi. Radičovej vláda sa ešte snažila aspoň o pleťovú masku, no druhý Ficov kabinet mu definitívne dá poslednú ranu – takpovediac, ranu istoty (ako z paródií na smerácke predvolebné plagáty). Tak to aspoň vyzerá po tom, čo vláda minulý týždeň konkretizovala niektoré svoje ekonomické plány.

Aj tí voliči nesocialistického presvedčenia, ktorí nikdy nedali hlas SDKÚ, alebo ju dokonca z rôznych dôvodov považovali vždy za stranu pre seba nevoliteľnú, by mali držať palce, aby jej pokus, začať novú éru, dopadol dobre. Nejde totiž primárne o SDKÚ ani o pocit satisfakcie za krivdy a prečiny minulosti, ale o  slovenskú politickú scénu. Nič iné než to, čo dnes tvorí parlamentnú opozíciu, nezostane na výber nevoličovi Smeru ani o štyri roky. Teda, veľmi pravdepodobne, nech Lipšic odpustí.

Na otázku, ako sa máš, počuť dnes najčastejšie odpoveď – je toho veľa. Väčšinou sa ukáže, že práce. Kríza-nekríza, máme veľa práce.

Ak chcete niečo vytvoriť, mali by ste pomaly kultivovať svoje tušenia, robiť chyby, navštevovať kaviarne, deliť sa o svoje nápady s inými, požičiavať si ich, recyklovať a pretvárať.

Dnes ho takmer každý na svete pozná a je samozrejmou súčasťou európskej kuchyne. Kedysi však táto malá čierna zošúverená gulôčka patrila medzi najdrahšie koreniny sveta. Viedli sa o ňu krvavé vojny a kynožili sa pre ňu národy.

Nie je to vôbec také zlé, ako sa môže zdať. Seriálov, aj špičkových, reprezentujúcich oných desať percent seriálovej produkcie, ktorá skutočne stojí za pozornosť, máme u nás dosť. Kúpi ich niektorá z dvoch slovenských komerčných staníc, trocha odpromuje a potom už si len vlasy trhá, že to nielenže neláme rebríčky sledovanosti, ale ledva dosahuje slabší priemer, prípadne ide rovno o prepadák.