Spodina společnosti existuje, víme to, ale z nějakého zvláštního důvodu se o tom ostýcháme mluvit. Někteří mají dokonce sklon považovat ji za naše vlastní špatné svědomí, oběti naší nevšímavosti a lhostejnosti. Mají pravdu, pokud naše vina spočívá v tom, že jim nabízíme své teorie o tom, jak jsme si všichni rovni, jak máme všichni nárok na zajištěné živobytí, či jak je tu stát od toho, aby nás tahal z bryndy, do které se svým způsobem života, hodnotami, morálkou, charaktery řítíme. Důsledkem jsou tenze a konflikty. V horším případě pouliční bouře, drancování, násilí.

Radi sa hráme. No hra nemusí byť iba výplňou času, ale aj výzvou, námahou, niekedy aj sklamaním, ktoré je však predzvesťou omnoho intenzívnejšieho víťazstva. Taký pocit som mala, keď som sa vrátila z návštevy Festivalu hier a zábavy, ktorý sa konal počas polročných prázdnin v Trnave.

Dospelý muž dá nezvládateľnému trojročnému chlapcovi facku. Urobí tak inštinktívne, obraňujúc pred jeho útokom vlastné dieťa. Je to v poriadku, alebo je neprípustné fackať cudzie dieťa, nech by bolo akokoľvek odporné?

Neexistuje iný neslovenský politik, ktorý by mal väčší vplyv na Slovensko než ona. Aj nová garnitúra, ktorá vznikne po marcových voľbách, jej bude čítať z pier. Napokon, v tejto eurokríze sa dá držať iba jedinej istoty – vedúcej sily Nemecka a jeho mocnej kancelárky.

Nadviažem na Martina Slosiarika, ktorý minulý týždeň na tomto mieste poukázal na pravdepodobnosť historicky najnižšej volebnej účasti. Keďže politické strany poznajú predvolebné prieskumy a o tejto hrozbe vedia, dalo by sa očakávať, že sa budú všemožne snažiť zmobilizovať svojich sympatizantov. Aká je však realita?

Udiať by sa to mohlo takto: na nejakom utajenom mieste, možno dokonca aj v konšpiračnom byte (napríklad na Vazovovej ulici) sa stretli zástupcovia JOJ, Markízy a Fun Rádia. Spolu prebrali politickú situáciu, ponadávali na tých, čo tu doteraz vládli a dospeli k tomu, že s doteraz vládnucimi stranami to vedie od desiatich k piatim. Chce to celkom novú krv. „Podporíme Matoviča?“ opýtal sa možno zástupca Fun Rádia. „To je taká neriadená strela a okolo neho všelijakí vedci. Kto už bude voliť kockaté hlavy?“ oponuje asi človek z Markízy.

Keby sa to tak nebilo s povestným americkým optimizmom, dalo by sa povedať, že Spojené štáty oblieha „blbá nálada“. Krajina neobmedzených možností, za akú ju označuje otrepané klišé, nevie, akou cestou sa má uberať.

Varšava, najlacnejšie veľkomesto sveta. Ešte pred niekoľkými rokmi by som sa z toho smial, ušetriť tu niečo z nie veľmi veľkých diét bolo, ak sa človek nestravoval ako „paštikár“, takmer nemožné. Varšava mala veľa vecí, ktoré sa podobali na Moskvu, Kyjev. Slušné byty tu boli neuveriteľne predražené, rovnako ako kancelárie, panoval tu navyše taký čudný východný nevkus, ešte o niečo hroznejší ako naše stredoeurópske podnikateľské baroko.

Sú ľudia, ktorí chodia do hory na drevo, a potom ho doma pália. Je vcelku jasné, prečo to robia. A sú aj ľudia, ktorí chodia do hôr na kamene a potom ich doma pália. Prečo to robia? Čo z toho majú?

Smrť mala v poslednom čase v českej literatúre priam epidemický charakter.