Finančná kríza udrela uplynulý týždeň naplno už aj v Európe a naši ekonómovia pokladajú za samozrejmosť, že dôsledky krízy zasiahnu aj Slovensko. Paradoxne sa však zdá, že z niektorých dosahov tejto krízy sa budeme celkom tešiť.

Ľudská pamäť patrí k najväčším zázrakom života. To, čím sme, je identické s našou pamäťou, ktorá má až neuchopiteľnú hĺbku. Ale nesmie byť poškodená, lebo vtedy je ohrozená aj naša schopnosť prežiť. To všetko platí aj o pamäti národov.

Keď vlani začiatkom septembra zasadli žiaci do školských lavíc, dozvedeli sa priamo od ministra školstva veľkú zvesť: že naše tradičné školstvo čaká zmena. Do roka a

Nemálo ľudí po správe, že Nobelovu cenu za mier dostal tento rok Al Gore, nechápavo potriasalo hlavou, iní už iba rezignovane mávli rukou. To tí, ktorí si pamätajú, že Nobelova cena za mier prišla o svoju nevinnosť už dávno. Škoda, lebo v jej vyše storočných dejinách boli aj veľké chvíle.

Teraz je všetko inak. Keď sa vojna začala, môj mozog jednoducho odmietal prijať tento fakt.

Medzi osobnosťami, ktorým udelila prezidentka štátne vyznamenania, bol aj Vladimír Strmeň. Jeho príbeh je ako zo vzrušujúceho filmu.

V týchto dňoch sme svedkami pohybu na domácej politickej scéne. Vznikajú nové strany a zoskupenia za účelom neprepadnutia hlasov demokratických voličov. Výsledok však môže by presne opačný a existujúce strany môžu spadnúť pod 5-percentnú hranicu.

Je šanca, že voľby dopadnú pozitívne pre Slovensko, pre jeho demokraciu, pre jeho bezpečnosť? Je spoločnosť, postihnutá pocitom ohrozenia, ešte schopná robiť dobré rozhodnutia? Ak áno, skúsme začať od seba.