Počas posledných dvoch storočí – a špeciálne toho posledného – sa postupne predrala na popredné priečky najznámejších a najpoužívanejších omáčok. Voňavá, krvavočervená, omamná nádhera zvestujúca leto plné bezstarostného smiechu, rozpálených tiel, šantiacich detí a mora. Paradajková omáčka marinara.

Je ňou potiahnutá alebo plnená skoro každá druhá torta. Hodvábna, čierna až tmavohnedá sladká poleva či pasta, bez ktorej by si už dnes cukrári len sťažka vedeli predstaviť svoj profesionálny život. A rôzni maškrtníci tiež, pretože potrebujú svoj pravidelný príjem zázraku menom ganache (čítame ganáš).

Býva v bonbónoch, v tabuľkách plnených čokolád, v zákuskoch, dezertoch. Prosto všade je doma a len čaká na to, keď pod náporom nášho jazyka vykĺzne zo svojho príbytku, ohreje sa v našej ústnej dutine a rozuteká sa tam do všetkých kútov: nugát.

V Británii nikdy nezmizol z ponuky barov. Popri pivách rôzneho druhu vždy bolo v ponuke na dvoch-troch pípach aj toto jablčné perlivé víno s pohnutou históriou. Ešte pred takými dvadsiatimi rokmi si na naň na kontinente málokto spomenul. Dnes je z neho hipsterská hviezda. Cider.

Malý socialistický človek kráča s hranatou taškou do školy. Keď ho budova zhltne, podíde k svojej skrinke s prezuvkami pri školskej jedálni a začuje povedomý buchot. Tety kuchárky naklepávajú mäso. To môže znamenať len dve veci: buď sa robí rezeň alebo... španielsky vtáčik.

Kľúčová prísada mnohých omáčok a marinád japonskej kuchyne. Aj vďaka nej má kulinárske umenie z tohto kraja sveta všade taký cveng. Na pohľad nič zaujímavé a svetoborné: priesvitná tekutina pripomínajúca redší sirup, nevýrazná sladkokyslá chuť aj vôňa. A pritom zázrak. Mirin.

Je v tom riadny guláš. Ako napokon skoro vo všetkom, čo sa varilo v obrovskom hrnci s názvom Rakúsko-Uhorská monarchia. Jedni pridali to, iní ono, ďalší zas skomolili názov alebo nazvali niečo opačne. Nikto nevie: perkelt, paprikáš, guláš alebo tokáň?

Malé utešené koliesko, nie väčšie ako naša dlaň. Ak je pripravené z kukurice, je krásne drapľavé, nadýchané a v chuti akési sýtejšie a sladšie ako jeho verzia z pšeničnej múky. Tá je zase oproti nemu omnoho väčšia a ohybnejšia. Tortilla.

Je trochu menšia ako naša klasická rasca a nezriedka na jej podlhovastom tele ešte zachytíme zvyšky vláskov z jej okolíka. No čo sa týka chuti, je korenistejšia a okrem výraznej zemitej tóniny na jazyk prináša aj závan citrusov – rímsky kmín.

V obchode s exotickými potravinami nevyzerajú jeho struky dvakrát vábne. Pripomínajú poriadne prerastenú tropickú húsenicu, ktorá stvrdla v prachu. Alebo ešte v niečom horšom. Ľudia, ktorí ho nepoznajú, od neho s odporom bočia. A pritom ide o jednu zo základných kuchynských ingrediencií. Tamarind.