Slová majú silu. Dokážu potešiť, povzbudiť, vyznáva sa nimi láska, motivujú, a to dokonca tak, že niektorí sú ochotní po ich vypočutí obetovať život v boji. Na druhej strane dokážu ublížiť, a to nielen konkrétnemu človeku, dokonca aj spoločnosti. Otázka je, čo s tým ako spoločnosť budeme robiť.

V utorok večer v našom divadle Meteorit malo premiéru predstavenie, úryvky zo Shakespeara a jeho Sna noci svätojánskej a z Goldoniho Žiarlivých žien. V rovnakom čase sa však v parlamente a pred ním hralo úplne iné divadlo. Išlo priam o diametrálne rozdielne svety.

V parlamente bola v stredu búrlivá atmosféra. Ministerka spravodlivosti predložila štyri zákony o zmene súdnej mapy a tri z nich neboli prijaté. Dôvodom nebola pre zmenu len Sme rodina, u ktorej sme si už zvykli, že nie je tak úplne koaličným partnerom, ale aj poslanci Za ľudí (a poslanec Gyimesi, ale na toho sa mi nechce míňať ani len písmenká). Čo za hry sa to aktuálne hrajú v koalícii?

Uplynulý týždeň bol právne plodný. Možno aj preto, že sme sa konečne aspoň na chvíľu nebavili o potratoch. O bunkách potratených plodov však, žiaľ, áno. Po takmer trištvrte roku Ústavný súd rozhodol, že vyhlášky Úradu verejného zdravotníctva majú zákonný podklad, ktorý je v súlade s ústavou.

Boj za slobodu si mnohí z nás spájame so 17. novembrom 1989 a s koncom totalitného režimu. Udalosť si vážime, a tak si ju každý rok pripomíname. Zdá sa však, že niektorí majú v poslednom čase úplne iné predstavy o tom, čo znamená sloboda a zvádzajú novodobý boj za údajnú slobodu. Žiaľ, aj 17. novembra.

Skupina IMT Smile spieva vo svojej pesničke „hráme vadí-nevadí, míňajú sa nápady.“ Zahrám si jedno kolo vadí-nevadí aj v tomto článku. Konkrétne o tom, čo všetko v posledných dňoch zaznelo k pripravovanej novele Trestného zákona ohľadom trestných činov proti šíreniu dezinformácií. Je tam totiž mnoho toho, čo mi vadí. Ale považujem za potrebné uviesť aj to, čo mi nevadí, lebo sa zdá, že to nie je jasné. A nie som si istá, či sa nám nemíňajú nápady v riešení problému šírenia dezinformácií.

Protipandemické opatrenia tu už máme tak dlho a toľko, že už ani srnka netuší, aké sú aktuálne platné. Nejaké určite. Väčšina z nás sa naučila vnímať aspoň základy – kedy sú otvorené školy, obchody, služby, prinajlepšom aj hromadné podujatia. Aspoň pravidlá nosenia respirátora sa pomerne ustálili, hoci pre niektorých sú stále nu-lit-né. Pravidlá na papieri však nie sú to isté čo pravidlá v reálnom živote. A tak sa pýtam, pre koho platia protipandemické opatrenia v reálnom živote? A mám jednu hypotézu – pre poctivých a nebohatých.

Za posledné dni, resp. týždne zažila kultúra, ktorá bola úplne už niekoľkýkrát v tejto pandémii zatvorená, všelijaké zvraty. Zatiaľ to vyzerá na inšpiratívny príbeh so šťastným, možno nie úplne koncom, ale aspoň vývojom.

O štátnej karanténe, do ktorej umiestňovali Slovákov vracajúcich sa zo zahraničia počas prvej vlny pandémie, som už dlhšie nepísala. Našťastie totiž bola zrušená, a tak sa zdalo, že okrem nepríjemných spomienok už niet veľmi o čom. Až kým mi pred Vianocami neprišiel domov list z ministerstva vnútra. Ten list bol vzhľadom na posledné rozhodnutie Ústavného súdu dosť prekvapivý.

Rok 2022 je ta tam, sviatky, žiaľ, tiež, vraciame sa späť do reality, a to aj tej politickej a spoločenskej. Pozrime sa letom svetom, čo nám priniesol rok 2022 a ako vstupujeme do roku 2023.