Ráno vstala a vypila malú kávu. Betón v jej dome je ešte stále čerstvý. Magaly, jej dvaja synovia a manžel žijú v dome, ktorý sa ešte stále stavia. Žijú takto už sedem rokov. Steny rastú pomaly, kúsok za kúskom, a rovnako pomaly sa inštalujú rôzne rozvody a vedenia. Každý deň cítia, že koniec toho všetkého je o deň bližšie. Ale každý deň prežívajú aj starosti kvôli tomu, aké materiály zase chýbajú. Dnes im chýba cement a piesok. Dali dokopy peniaze, ktoré ešte majú, a rozhodli sa navštíviť zásobovacie centrum. Zavolali ma, aby som išla s nimi.

Sleduje ho vlastný sused. Nikto mu to nepotvrdil, nečítal to v žiadnej správe a nemá ani žiadnych kamarátov medzi policajtmi, ktorí by ho varovali. Nie je však hlúpy. Kedykoľvek otvorí dvere na svojom dome, zbadá, ako sa iná hlava vo vedľajších dverách pohne. Keď je vonku pred domom, či už prichádza, alebo odchádza, trikrát z piatich prípadov stretne staršieho muža, ktorý žije v jeho susedstve. Tvári sa, že zase raz polieva. Kvetináče sú pritom plné vody, ale on stále polieva a polieva.

Ku každému mestu si priradím tvár, ku každému miestu nejakú osobnosť. Camagüey ma dojíma ako striedma dáma s dlhým rodokmeňom. Frankfurt je pre mňa punkový účes a úzka kravata, Praha sú modré oči a pokrivený úsmev mladého muža, ktorý mi – len na sekundu – vstúpil do cesty. Lima je neopísateľná, až na ten prach. Je všade. Víri sa, sadá, letí ponad útes, až skončí v mori. Na Karibik príliš studenom a rozbúrenom mori. Maličké čiastočky zeme a piesku cítite na tvári, na tele, v jedle, v celom živote. Prach je na ovocí, aj na čerstvo podávanom ceviche, nájdete ho v koktaile. Prach je to, na čo sa všetci raz zmeníme, keď príde ten deň, ale tu v Lime patrí prach k životu, nie k smrti.

Lietadlo sa dotklo zeme v Paname, cez okienko som videla ako sa ostré slnko opiera do dlažby. Prechádzala som chodbami letiska a hľadala toaletu, neskôr miesto, kde počkám na ďalší let. Neznámi mladí ľudia mi začali kývať a vykrikovať moje meno. Boli to Venezuelčania. Prestupovali na iný let, tak ako ja. Dali sme sa do reči, tam uprostred prúdiacich davov a batožín, príchodov a odchodov. Povedali mi, že čítajú môj blog a veľmi dobre rozumejú, čo na Ostrove zažívame.

Keď som bola malá, moja mama ma nútila dojedať všetko jedlo. Veta, ktorá ma mala prinútiť, aby som všetko dojedla, znela: „Nenechaj ani lyžičku jedla, pamätaj si, na svete je veľa detí, ktoré nemajú čo jesť.“

Historici by raz mali prerozprávať históriu prostredníctvom brazílskych telenoviel. Počuli by sme hovoriť o súvislostiach medzi množstvom sĺz, preliatych pred obrazovkou, a úrovňou rezignácie v reálnom živote. Ale predmetom štúdia by sa mala stať aj nádej, akú sme získali vďaka seriálovej hrdinke, ktorá sa dostala z biedy a splnila si svoje sny.

Batožina zaparkovaná v rohu, drobné darčeky, ktoré cestovali v nej, už v rukách kamarátov a príbuzných. Anekdoty, keby išlo len o ne, budú potrebovať viac času. Je ich toľko, že by som mohla stráviť zvyšok života rozoberaním detailov. Tak už som späť. A začínam si uvedomovať, že svojráznosti Kuby sa za tri mesiace, čo som tu nebola, sotva zmenili.

Cestujú v skupinkách po jednotlivých častiach našej Havany. Sú ich stovky. Áno, reč je o stovkách študentov z komunistickej Číny, ktorí sa na komunistickej Kube učia španielčinu. Na rozdiel od turistov, ktorí tu zostanú nanajvýš dva týždne, robia náš život farebnejším. Vďaka nim sa tu opäť objavili šikmé oči, kedysi, v prvej polovici dvadsiateho storočia, také bežné.

Ruky sa pohybujú s naučenou istotou a rýchlosťou. Majú len tridsať sekúnd na to, aby do spodnej časti stola, kde pracujú, zasunuli a skryli cigary, ktoré pôjdu na čierny trh. Halu pritom snímajú dve kamery. Je to miesto, kde se rolujú voňavé listy, ktoré potom končia zabalené v škatuľkách s názvami ako Cohiba, Partagás alebo H. Upmann.

Trápim sa pre starého muža z rohu ulice. Celý život pracoval, a teraz predáva cigarety tam, na rohu ulice. Trápim sa pre mladé dievča. Každý deň sa pozerá do zrkadla, aby sa potom vydala na trh so sexom. Dúfa, že tam stretne cudzinca, ktorý ju odtiaľto zoberie preč. Trápim sa pre muža s čiernou kožou, každé ráno skoro vstáva, ale bez ohľadu na to sa nikdy nedočká práce, akú si zaslúži. Vinou rasizmu, viditeľného aj neviditeľného. Trápim sa pre zvráskavenú štyridsiatničku, každý mesiac platí poplatky odborom, ale každé ráno sa obáva, že ju vyhodia z práce a ona si nebude vedieť rady. Trápim sa pre tínedžera z provincie. Sníva o tom, že odíde do Havany, pretože doma pozná iba nedostatok, zle platenú prácu a alkohol.