Na stránkach .týždňa vám chceme postupne predstaviť slovenských politikov, ktorých mená sú takmer neznáme. Napriek tomu existovali a vo svojej dobe mali čo povedať.  

Emil, teraz som čítal, že cirkvi treba vrátiť majetok, čo je v poriadku, lebo čo bolo raz ukradnuté, treba vrátiť späť pôvodnému majiteľovi. Aj keď komunisti brali všetko v mene pôvodného majiteľa – ľudu. Lenže ľud mal z toho prd. V tomto prípade sa to dokonca rýmuje.

Verejné diskusie majú zvláštnu vlastnosť. Ohlodajú problém na kosť a jeho zredukovaním na ÁNO alebo NIE ponúkajú jednoduché riešenia zložitých problémov aj tam, kde reálne neexistujú.

Stáva sa z toho taký pekný zvyk. Je máj a ja sa zase plavím po rieke. A zase ma ten svet okolo európskych riek neprestáva prekvapovať. Toho roku som na rieke Baise približne v polovici cesty medzi francúzskymi mestami Toulouse a Bordeaux, v kraji, ktorý sa preslávil troma mušketiermi, husacou pečeňou a armaňakom, hrdým predchodcom svetovo známejšieho koňaku.

Stáva sa z toho taký pekný zvyk. Je máj a ja sa zase plavím po rieke. A zase ma ten svet okolo európskych riek neprestáva prekvapovať. Toho roku som na rieke Baise približne v polovici cesty medzi francúzskymi mestami Toulouse a Bordeaux, v kraji, ktorý sa preslávil troma mušketiermi, husacou pečeňou a armaňakom, hrdým predchodcom svetovo známejšieho koňaku.

Stáva sa z toho taký pekný zvyk. Je máj a ja sa zase plavím po rieke. A zase ma ten svet okolo európskych riek neprestáva prekvapovať. Toho roku som na rieke Baise približne v polovici cesty medzi francúzskymi mestami Toulouse a Bordeaux, v kraji, ktorý sa preslávil troma mušketiermi, husacou pečeňou a armaňakom, hrdým predchodcom svetovo známejšieho koňaku.

Keď som pred mesiacom písal stĺpček o situácii v Česku, dal som mu pracovný názov Nad Řípom sa blýska. To som ešte netušil, ako divo budú hromy biť. Búrku rozpútala aféra v najmenšej vládnej strane Veci verejné (VV).

Viac ako šesť rokov som žil len 70 kilometrov od neho. Čo si mám teraz o tom všetkom myslieť?

Správa, že s Ďurom Kušnierikom pôjdeme robiť rozhovor so slávnym talianskym rozhodcom Pierluigi Collinom, vo mne vyvolala dva pocity – jeden bol nadšenie z toho, že budem sedieť s človekom, ktorý pred niekoľkými rokmi stál pri všetkom dôležitom, čo sa vo futbale odohralo. Ten druhý pocit bol zmiešaný – bál som sa totiž, že keď mu položíme nejakú zlú otázku, vypúli tie svoje guľaté oči, prepichne nás káravým pohľadom, vytiahne červenú kartu a my sa strachom prepadneme pod zem. Zatmie sa nám pred očami a bude po všetkom.

Emilio, oslovujem ťa tak akosi po taliansky, alebo ako, niekde som to zachytil, už neviem presne, kde, ale keď sa žena volá Emília, tak muž by sa logicky mal volať Emilio, znie to vznešene a nadnárodne. Takže Emilio, čítal som nedávno, že robili rebríček. Robiť rebríčky je teraz veľká móda a vyzerá to dôveryhodne, lebo sa to nedá nijako skontrolovať, či je ten rebríček naozajstný, alebo vymyslený.