Je odškrtnuté. Španieli na svojej ceste za blahobytom, občas dosť pojašenej, odstavili nablýskaný koč a vypriahli paripy. Káru plnú sklamania chcú tlačiť sami.

Už takmer mesiac som na cestách, takže o New Yorku toho veľa neviem, akurát, že máme počasie oveľa lepšie než na Slovensku. Nič to, aj tak si chcem užiť Slovenska, kým som ešte občan. Neviem celkom presne, ako sa zákon bude vymáhať a ako to celé dopadne, keďže to nevedia ani tí, čo ho vymysleli a hlasovali zaň, ale keď sa stanem americkým občanom a prestanem byť slovenským, budem asi musieť požiadať o maďarské občianstvo, aby som mohol zostať Európanom.

Mal to byť znovu súboj dvoch veľkých strán. Mal to byť veľký návrat predsedu sociálnych demokratov Jiřího Paroubka do premiérskeho kresla. Mal to byť ďalší tesný výsledok. A nič z toho sa nestalo.

Dvoch bývalých slovenských premiérov, Mikuláša Dzurindu a Jána Čarnogurského, sme požiadali o názor, ako by mali po voľbách nový premiér a jeho vláda postupovať proti maďarskému zákonu o dvojakom občianstve.

Myslím, že to už nikto nikdy nezistí, alebo to už všetci, ktorí rozhodujú o tom, či to máme vedieť, vedia. Čakal som v prvý júnový utorok popoludní, kedy sa správa "obsah čiernych skriniek bude zverejnený v priebehu niekoľkých hodín" zmení na čas prítomný. Tých niekoľko hodín boli, našťastie, asi len dve, takže bol čas všetko si pozorne prečítať, preložiť a snažiť sa to pochopiť. Pochopiť, prečo lietadlo havarovalo.

Ministerstvo kultúry cúva od dlho budovaného, domáceho projektu záchrany písomného dedičstva a staré knihy zrejme pošle na ošetrenie do zahraničia. Je v tom ešte jeden problém: tender smrdí od hlavy po päty.

Najhoršie je, keď človek niečo niekam napíše, leto potom to jednoducho nemôže neurobiť. Teda môže, ale pripadal by si akosi čudne. Bola noc z pondelka na utorok. V mobile som mal esemesku od Kamily, veľmi peknej šéfky nášho internetu, že by odo mňa potrebovala blog o deň skôr, ako ho normálne píšem.

Naša mentalita nám nahovára, že svet, Slovensko ani seba nezmeníme. Sme malí, slabí, máme strach. Celé dejiny preto pasívne, oportunisticky prežívame. Ale mentalita nás strašlivo klame.

Vitajte v Twin Peaks, v meste, kde žila a zomrela ilúzia o dokonalom televíznom seriáli.

Na konci roku 1992 som bol v Sarajeve. V slávnom Holiday Inn, napoly rozstrieľanom, ale jedinom fungujúcom hoteli v meste, odkiaľ sa dalo občas dovolať, tiekla v ňom aspoň občas studená voda a bolo aj niečo pod zub.