novinky

24.3.2017 - Treta diskusia zverejnená

Zverejnili sme tretiu diskusiu z festivalu, ktorá bola zameraná na export hudby. Pozrite si ju tu.

.11.3.2017 - Druhá diskusia zverejnená

Druhú festivalovú diskusiu o divadle a performance ako spôsobe včlenenia outsiderov sme zverejnili. Pozrite si ju tu.

.8.3.2017 - Kultúra severu

7.3.2017 - Správa z cesty

Podrobnú správu zo študijnej cesty, ktorá obsahuje itinerár aj výstupy, ktoré z cesty vznikli, si môžete stiahnuť.

.27.2.2017 - Fotografie z festival

Festival sa skončil. Máme z neho fotografie, záznamy diskusií, ale najmä množstvo nových kontaktov a tiež črtajúce sa spolupráce. Všetky fotografie nájdete na našej Facebook stránke.

24.2.2017 - Festivalová .pod lampou

Prvá diskusia z festivalu je už zverejnená. Pozrite si ju.

.2.1.2017 - Tlačová správa k festivalu

Vydavateľstvo W Press, ktoré vydáva časopis .týždeň, pracuje na projekte Kto hovorí, že som outsider?, ktorého cieľom je ukázať, ako umenie dokáže pomôcť začleniť ľudí do spoločnosti. K tejto téme vyšlo v časopise .týždeň už niekoľko článkov. Čítať ďalej...

.25.12.2016 - Fotografie z Nórska od Borisa Németha

.18.12.2016 - Ich očami

Búrajú stereotyp, že pred kamerou musí stáť iba pekný moderátor s dobrou výslovnosťou. Aj na Islande, aj u nás testujú mentálne znevýhodnení ľudia svoje prezentačné schopnosti. A získavajú sebavedomie. Čítať ďalej...

.11.12.2016 - Ako vrátiť darované

O národe Karenov, ktorého príslušníci žijú najmä v Barme a Thajsku, sa v Európe príliš nevedelo. Až kým sa kdesi v Nórsku neobjavilo dievča s fascinujúcim životným príbehom. Čítať ďalej...

.30.11.2016 - Fotografie z Islandu od Borisa Németha

Ben Frost

Chris Foster

Elin Sveinsdottir

Frank Aarnink

Laufey Gudjonsdottir

Megan Horan

Olena Simon

Scott McLemore

Sigtryggur Baldursson

.16.11.2016 - Naši reportéri v PENA DNI_FM

.13.11.2016 - Illsland

.8.11.2016 - Šiesty deň na Islande

Na začiatku boli všetci unesení z toho, odkiaľ pricestovala. Pýtali sa na víno, bagety a rozplývali sa nad komplikovaným jazykom. Ona sa tiež nesťažovala. Do Reykjavíku prišla kvôli priateľovi, ktorý chcel byť bližšie k rodine. Tá rychlo prijala aj ju. Miestni ju mali radi a ako sama hovorí, ako Francúzku ju prijali oveľa vrúcnejšie, než keby prišla napríklad z Poľska.

Dnes už Olena Simon islandského priateľa nemá, no stále zostáva na Islande. „Som stále cudzinka. No mám pocit, že už mám nárok byť považovaná za Islanďanku,“ povie po dlhom zamyslení. Napriek tomu stále rozmýšľa, či požiada o islandské občianstvo. Všetky podmienky spĺňa, spravila už aj jazykový test, no váha. Má pocit, že sa za posledných dvanásť rokov nikam nepohla.

Pred rokom vraj bola takmer rozhodnutá odísť. Nie späť do Francúzska, kamsi inam. Zatiaľ však zostáva. Veď už aj ten nekultúrny spôsob jedenia, keď čo najrýchlejšie zjedia, čo im príde pod ruku, vraj Islanďania pomalými krokmi prispôsobujú smerom k francúzskemu pomalému stolovaniu. Olena už pre nich síce nie je taká exotická, ako na začiatku a už sa jej nepýtajú na kontinentálnu kuchyňu, ktorej majú plné ulice, no medzičasom sa stala jednou z nich.

.7.11.2016 - Piaty deň na Islande

Najprv pôsobí utiahnuto a snaží sa spomenúť si, kedy presne sa na Island presťahoval. Potom si spomenie, bolo to krátko po znovuzvolení Georga Busha mladšieho v roku 2005. Nebol síce nadšený z jeho protikandidáta, no nadchol ho iný politik z demokratickej strany, istý Barack Obama. Znovuzvolenie Busha však podľa neho znamenalo jasný signál, že Amerika si niekoho takého, ako je Obama, za prezidenta nikdy nezvolí. Bolo na čase odísť.

Scott McLemore mal narozdiel od svojich známych k dispozícii luxusný „únikový východ“. Jeho žena bola z Reykjavíku. Najprv vďaka tomu všetko vyzeralo ideálne. Prešli však tri roky a (nielen Scottovým) životom otriasli dve veľké udalosti. Islandská banková kríza a zvolenie Baracka Obamu. „Začal som pochybovať o tom, či sme sa rozhodli správne,“ priznáva Scott.

Medzitým však ubehlo ďalších osem rokov a on bez mihnutia oka hovorí, že svoje rozhodnutie už nespochybňuje. Spôsob, akým sa Islanďania vysporiadali s krízou, podľa neho patrí do učebníc. A Amerika? Lepší čas na zvýraznenie toho, ako sa kontrast za osem rokov obrátil, podľa neho asi neexistuje. V amerických voľbách volil na diaľku – poslal prázdny hlasovací lístok. A domov sa tak skoro sťahovať nechystá.

.6.11.2016 - Autizmus: Prekričať sa k šťastiu

.6.11.2016 - Štvrtý deň na Islande

Berie nás do obrovskej miestnosti v zákulisí reykjavíckej Harpy, v ktorej sú uložené bicie nástroje symfonického orchestra. On je jedným zo štvorice perkusionistov, no nástrojov je tu tak pre päťdesiatich. „To je výhoda toho, že ste na Islande. Na tú diaľku sa neoplatí nič požičiavať, tak sa veci rovno kupujú,“ smeje sa Frank Aarnink.

Pôvodne sem prišiel len na polročnú stáž. Už po druhom dni však zistil, že mu rodné Holandsko vôbec nechýba. A tak zostal. Už je to šestnásť rokov, našiel si tu ženu a ako správny Islanďan si kúpil obrovské auto. Existuje vôbec niečo, čo by ho prinútilo odísť? „Asi útok polárnych medveďov. Ale aspoň piatich,“ rozosmeje sa už asi desiatykrát Frank.Pri odchode trvá na tom, že nás odvezie. Reykjavík vraj z výšky sedadla jeho auta vyzerá úplne inak. Vezie nás asi päť minút, z toho tri predvádza, ako je jeho auto schopné vyfučať pneumatiky a ísť po ľadovci. Keď vystupujeme, máme vraj len zatvoriť oči, vyskočiť a veriť, že to dopadne dobre. Koniec koncov, on pred šestnástimi rokmi urobil to isté.

.5.11.2016 - Tretí deň na Islande

Usádza nás v presvetlenej kuchyni, kde už raňajkujú jeho dvaja spolubývajúci. Obaja sú iba v trenkách a tričku a iba s problémami sa tvária triezvo. Včera bola párty a oni sa len pred chvíľou prebudili. Až neskôr sa dozvedáme, že jeden je rešpektovaný organista a druhý skladateľ. Medzitým nás ale hostiteľ berie do svojho štúdia – jednej z izieb domu prerobeného na vychytené islandské štúdio a vydavateľstvo Bedroom Community.

Hostiteľ sa volá Ben Frost a je jedným z najznámejších cudzincov pôsobiacich na Islande. S nostalgiou si spomína na Bratislavu, v ktorej niekoľkokrát hral. Precestoval prakticky celý svet, no za domov si už ako 23-ročný zvolil Reykjavík. A napriek tomu, že pochádza doslova z opačného konca sveta, s istotou tvrdí, že ho už odtiaľto nič neprinúti odísť.

Počas rozhovoru si pomaly začne uvedomovať, aký je pesimista. Reykjavíku predpovedá kvôli enormnému náporu turistov nepeknú budúcnosť „Prahy severu“ a predpovedá prasknutie ďalšej ekonomickej bubliny. Nakoniec ale s úsmevom na tvári povie, že na Islande prežil finančnú krízu aj výbuchy sopiek. Odohráva sa tu celý jeho život, má tu svoju rodinu aj priateľov. Napríklad aj tých dvoch v kuchyni.

.4.11.2016 - Druhý deň na Islande

On organizoval v Anglicku folkový festival a zaumienil si dostať naň islandskú kapelu. Aj keď dlhé roky cestoval a hrával po celom svete, nikde na takú nenatrafil. Poradiť mu nevedeli iní hudobníci, ani ľudia na islandskom veľvyslanectve. Napokon sa dostal iba ku kontaktu na tajomného chlapíka s prezývkou KK. Napísal mu a KK o pár dní prišiel do Anglicka aj so skromným sprievodom.

Ona sa tradičnej islandskej hudbe venovala už dlhšie. Aj preto si ju KK (cow-cow) na festival vzal so sebou. Kdesi tam sa spoznali. A z neho sa dobrovoľne za pár rokov stal ďalší zahraničný hudobník, ktorý sa presťahoval na Island.

Dnes majú Chris Foster a Bára Grímsdóttir o pätnásť rokov viac. Chris rozpráva o tom, ako ho to späť domov vôbec neťahá a kvôli brexitu si vybavuje dvojité občianstvo. A rovnako ako pred pätnástimi rokmi, keď prvýkrát videl Báru, je stále fascinovaný islandskou folkovou hudbou. Akurát už nemusí hľadať kapelu, ktorá by ju hrala. Jednu má vo vlastnej obývačke.

.3.11.2016 - Prvý deň na Islande

„Budem ten v tvídovej čiapke,“ píše do esemesky Siggi. Pridá aj dvoch smajlíkov. Celým menom sa volá Sigtryggur Baldursson, no to sa neobťažujú vyslovovať ani miestni. Tí ho tieto dni zastavujú na každom kroku. Kým so Siggim v štýlovom saku, šále a čiapke prejdeme na druhé poschodie, zastaví ho niekoľko skupiniek mladých Islanďanov, ktorí chcú počuť tipy na večer od najväčšieho profíka, šéfa miestneho hudobného exportu.

Napokon nás usadí v luxusnom presklenom press centre, z ktorého vidieť prakticky na celý Reykjavík. Moderná budova s názvom Harpa, v ktorej krídle sedíme, sa len málokedy naplní tak, ako prvé novembrové dni. Už tradične sa začínajú Iceland Airwaves, najslávnejší z miestnych festivalov. Dnes je otvárací deň a Siggi ako správny organizátor stále kamsi odbieha a ťuká do mobilu. Napokon si ale nájde čas a odpovie aj na otázku, ktorú musí počúvať tak stokrát denne – Aké je tajomstvo islandského hudobného zázraku?

Ponúkne hneď niekoľko zaujímavých odpovedí, posťažuje sa na stavebný boom a napokon, ako inak, pridá aj tipy na kapely, ktoré treba vidieť. Potom však len vykukne z miestnosti a už ho odchytí skupinka kamarátov. A potom spoluorganizátori. A potom ďalší priatelia. A potom Siggiho už nikde nevidíme. No keď ho budeme hľadať, určite bude niekde na koncerte. Ten v tvídovej čiapke.

.27.10.2016 - Predstavili sme festival na tlačovej konferencii

Chceme sa učiť od lepších. Preto sa časopis .týždeň, v spolupráci s kultúrnymi organizáciám z vyspelých krajín Nórska a Islandu, rozhodol na Slovensko skúsenosti so začleňovaním znevýhodnených skupín. Projekt s názvom „Kto hovorí, že som outsider?“ sme predstavili predstavila na tlačovej konferencii 25. októbra 2016. Na tlačovú konferenciu prijala pozvanie aj veľvyslankyňa Nórskeho kráľovstva pani Inga Magistad. Pozrite si fotografie z predstavenia projektu.