ak dovolíte, úvodzovky ako znak irónie si v nasledujúcej vete odpustíme; boli by tam často. V rokoch 1979 až 1989 poslal Sovietsky zväz do bratského Afganistanu ohraničený kontingent vojsk, asi pol milióna ľudí. Celkové straty na životoch sovietskych ozbrojených síl dosiahli 15 051 ľudí. Potiaľ oficiálna ruská správa z roku 2003, ktorú Alexijevič cituje v úvode knihy Zinkoví chlapci.
Stačí? Či ešte niečo pridáme? Hej, hej, nebláznite, to podstatné nie sú čísla, fakty a roky! Táto špinavá okupačná vojna znamenala vykynoženie „asi“ milióna Afgancov; mužov, žien aj detí. A v mene čoho? V mene tej zabalzamovanej mŕtvoly z mauzólea? Počkajte ešte, nenechajte v sebe vzkypieť žlč príliš rýchlo. V roku 1989 práve padal Berlínsky múr, s ním aj komunizmus, takže my Slováci sme mali iné starosti než zverstvá dajakých „afgancov“ a „duchov“, čo sú prezývky sovietskych vojakov a mudžahedínov. V čom sú ich príbehy výpovedné? Vo všetkom. Pretože Alexijevič rozpitvala vojnu dôkladne, ako keď sa vykosťuje kura, sviňa či človek.
železné maringotky, zinkové rakvy
Autorka sa ešte v časoch ZSSR rozhodla pre formu, ktorú možno nazvať dokumentárna freska. Urobila to najcennejšie, čo bolo možné – hovorila s desiatkami preživších „afgancov“ a „afganiek“, s matkami a ženami tých, čo padli. Bol to prejav statočnosti, z oboch strán. Pretože táto vojna bola ešte stále tabu, jej brehy omývala iba propaganda o „výpomoci afganským súdruhom“. Aj preto, pochopiteľne, Alexijevič mená spovedaných síce v úvode knihy vymenovala, no chránila ich pred pomstou veliteľov aj verejnosti tým, že v jednotlivých príbehoch, ktoré tvoria jadro prvej časti knihy, už o nich píše anonymne. Píše tak iba o radovom vojakovi granátnikovi, zdravotnej sestre či vojenskom lekárovi.
Tá kniha je ako uragán, zmetie vás z povrchu hneď od začiatku. V tom je jej hlavný benefit aj deficit súčasne. Vysvetlím prečo. Autorka používa krátke vety, často jednoslovné, oddelené trojbodkami. Je to tak trochu ako so soľou či korením, v malom množstve sú skvelé, vo veľkom nestráviteľné. Možno chápať postoj pobúrenej ženy, ktorá sa statočne postavila svojím literárnym talentom proti mašinérii režimu. Ibaže je toho priveľa naraz, niet priestoru na výdych, niet pauzy. A niet ani príliš kontextu.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.